Only One Year

19. kapitola (Telefonát)

Boli to moje prvé Vianoce mimo domova, lepšie povedané bez rodiny. Myslím, že Erica si všimla moju smutnejšiu náladu, pretože sa ma všemožne snažila rozveseliť. Bola som jej za to povďačná a až s príliš veľkým nadšením som sa jej snažila pomáhať.

Všetko ale bolo iné ako predtým, lebo na Vianoce sa vrátil domov James. Nemohla som poprieť, že bol fešák. Vlasy blond farby, rovnakej, akú má jeho mama, mu padali do tmavomodrých očí. Bol pomerne vysoký a postavu mal tiež slušnú. Akoby toho nebolo málo, bol slušne vychovaný a vtipný. Ale môžem s čistým svedomím povedať, že som ho brala rovnako ako Ericu, Eda či Evelin- ako súčasť rodiny. Mne už jeden Angličan pomotal hlavu a dokonale mi stačil.

Za to sa mi silne zdalo, že hoci sa Rosa premáha ako môže, nedokáže z Jamesa spustiť oči. Nemohla som jej to vyčítať, ale aj tak by som si želala, aby naňho toľko necivela. Aj James mal Rosu radšej ako mňa. Niežeby to dal nejako najavo, na to bol až príliš dobre vychovaný, ale s ňou predsa len trávil viac času a aj sa spolu viac rozprávali. Bohvieako mi to nevadilo, akurát že Rosa na mňa zrazu nemala až toľko času.

James sa rozhodol zostať doma celé prázdniny, čo Rose určite neprekážalo. Hneď na 1. Sviatok vianočný sa k nám prišla pozrieť početná návšteva- celá Zaynova rodina. Zdalo sa mi, že nikoho neprekvapilo, keď som Zayna na privítanie pobozkala. Aj s jeho sestrami som sa mala o čom baviť – Doniya sa ma pýtala na školu, Waliyhu zaujímalo ako žijeme u nás no a Safaa... no, tá sa zaujímala o všetko. Posadila som si ju na kolená a rozprávala jej čo najviac som vedela. Potom chytila Evelin za ruku a šli sa spolu niekam hrať.

Zayn si ku mne sadol a ja som si oňho oprel hlavu. „Čo hovoríš na Jamesa?“ spýtal sa ma.

„Je fajn. Až príliš fajn.“

„Príliš fajn?“ začudoval sa. „Ako to myslíš?“

„Myslím tým, že Rosa...“ len som mávla rukou.

„Aha,“ pochopil. Chvíľu mlčal, no potom sa ozval: „Ale vieš, to nie je jeho chyba.“

„Ja viem,“ prehodila som. „Ale ja jednoducho nechcem... aby mala Rosa problémy. Ona má Johnnyho.“

„Teda, ja Rosu nepoznám tak dobre ako ty, ale nemyslím, že by to  Johnnym brala nejako vážne,“ podotkol Zayn.

„To je fakt. Ale aj tak... stále to nie je čisté.“

„Ale je. Stalo sa snáď medzi Jamesom a Rosou niečo?“

„Nie. Zatiaľ.“

Zayn ma pobozkal do vlasov. „Budeme sa baviť o Rose?“

„Máš pravdu, nebudeme. Tak čo, aké boli Vianoce?“

„Ešte stále sú,“ pripomenul mi.

Povzdychla som si, no na tvár sa mi vkradol úsmev. „Fajn, tak aké sú Vianoce?“

Ukazovákom ma chytil za bradu a pobozkal. Potom sa spokojne usmial. „Práve teraz sú veľmi dobré.“

„Čo urobím preto, aby boli skvelé?“

Šibalsky sa usmial a pobozkal ma znova, tentokrát s väčšou vervou.

„Tak čo, už sú?“ spýtala som sa po chvíli.

Uškrnul sa. „Zatiaľ sú. Zatiaľ.“

                                                                 ...

Krátko po Zaynovej návšteve mi zavolali naši. Takúto komunikáciu využívame zriedka, o to viac ma to potešilo.

„Ako si oslavovala?“ spojenie nebolo najlepšie, ale to nevadilo.

„Bolo to úžasné, ale bolo mi smutno,“ jazyk som mala akýsi zdrevenený. Odvykla som si rozprávať materinskou rečou a mala som pocit, že je to aj počuť.

„Takisto aj nám,“ povzdychla si mama. „Chýbala si nám pri štedrovečernom stole.“

„Dostali ste moje darčeky?“ pokúsila som sa odviesť tému, no mala som pocit, že pri slove darčeky som akosi zaváhala. Paráda.

„Áno. Chcem sa ti poďakovať za kabelku. Je nádherná.“

„Nie je za čo,“ zamrmlala som automaticky a vzápätí som si uvedomila, ako som to povedala.

Mama sa zasmiala. „Nuž, chytila si zaujímavý prízvuk. Ešte pár mesiacov a náš jazyk ti bude pripadať ako reč opíc.“

„To určite nie,“ razantne som pokrútila hlavou, ale hlavou mi prebleskla aj takáto myšlienka. No to sa nestane.

„Čo škola?“ spýtala sa mama zvedavo.

„Mami! Školu mi teraz nespomínaj,“ zakvílila som. Rosa na mňa zvedavo pozerala. Nevadilo mi, že počúva, aj tak nerozumela ani slovo.

„Prepáč. Ale sú tam deti v pohode? Nejakí chlapci...?“

„Mamíí!“ chytila som sa za hlavu.

„Prepáč, ale je ťažšie ťa kontrolovať, keď si tak ďaleko,“ povzdychla si. „Takže žiadni chlapci?“

„No...“ načala som. „Vlastne...“

„Ako sa volá?“

„Zayn.“ Rosa zbystrila pozornosť.

„Hm. Je milý? Ako vyzerá? Aký je starý? Učí sa dobre?“

„Prepáč, mami, zlý signál! Ľúbim ťa.“ Cítila som sa previnilo, ako som ju prerušila, ale nedala mi na výber.

„Váš jazyk je... zaujímavý,“ Rosa sa na mňa skúmavo zahľadela.

„A keby si vedela, aký je ťažký!“

„Hm. Myslím, že španielčina mi pokojne stačí. Ako sa ten váš volá?“

„Slovenčina.“ Niečo si zamrmlala, no ja som jej nerozumela.

„Čo ty a Johnny?“ spýtala som sa akoby nič. „Kedy ste sa videli?“

„Predsa posledný deň v škole,“ v jej hlase som pocítila istú nechuť.

„Nehovoríš to veľmi nadšene,“ podotkla som.

Rosa si ma skúmavo prezerala, akoby čosi odhadovala. Jej pohľad ma značne znervózňoval. „Čo je?“

„Nič, nič...“ zahabkala a sklopila zrak, no po chvíli na mňa zase pozrela.

„Rosa?“

„Emma, udržíš tajomstvo?“

„Samozrejme!“ ohradila som sa trochu dotknuto, no v skutočnosti som horela od zvedavosti.

„Ja... ja a Johnny...“ začala, no vzápätí povedala niečo, čo mi vyrazilo dych, hoci som to trochu čakala. „Budeme to musieť ukončiť. Chodím s Jamesom.“

                                                                        .....

Ehm, strašne sa ospravedlňujem za túto časť :D Je úplne HRO-ZNÁ. Ale tak je to už aj dávno, čo som to písala a ako som už vraverela asi 100krát, proste som príliš lenivá to prepisovať :D Už sa vám ani nečudujem, že to nečítate :D