Only One Year

2. kapitola

Počas večere sme sa s Rosou veľa rozprávali. Keďže inak ako po anglicky sme nemohli, Erica nám rozumela každé slovo, no nevadilo nám to. Erica síce bola naša hosťovská mama, ale hovoriť sme pred ňou mohli slobodne.

Večera nebola typicky anglická, ale Erica sa tam snažila zakomponovať aj ich národné jedlá. Zdvorilo som zo všetkého ochutnala, lebo hoci som v jedle pomerne vyberavá, nikdy neodolám, ak mám ochutnať niečo iné.

"Myslíš, že tu budú aj nejakí pekní chlapci?" Rosa vidličku pokrútila vo vzduchu. Erica sa len usmiala, ako by hovorila: O tom nepochybujte.

"Určite, ale či nejakých spoznáme," húdla som si.

"Dúfam, že áno," Rosa sa usmiala. "Ale nech nie sú príliš pekní, nechcem sa zamilovať."

"Prečo?" prekvapene som na ňu pozrela, až mi obsah vidličky spadol a ja som si ju vložila do úst prázdnu. Pocítila som lem kovovú chuť a ostrosť jej hrotov.

"Sme tu len na rok. Zamiluješ sa, a potom čo? Ostanú ti oči pre plač a hodiny strávené za internetom, kde sa budete snažiť nahradiť si vzťah. Po polroku pochopíš, že to bolo nanič, ale ten čas už späť nevrátiš." Rosa pokrčila plecami a nabrala si.

"Hm," zamyslela som sa, "ale ak by som ho milovala, podľa mňa by to stálo za to."

Rosa pokrčila plecami. "Rob ako myslíš, napokon, nikto ťa nemôže donútiť nemilovať."

To som si uvedomovala a presne toho som sa bála.

Po večeri sme si všetci posadali k televízií. Ukázalo sa, že britský život sa od toho nášho slovenského až tak nelíši.

V televízií šla akási talentová šou, spevácka. Pred očami mi zasvietil názov X- Factor.

"Budúci týždeň je finále," oznamovala nám Erica. "Evelin tú šou zbožňuje."

"A kto tam ešte je?" spýtala som sa, no mená mi nič nehovorili. Aj tak som si to pozrela. Bolo to zaujímavé a vystúpenia sa s našou Superstar nedali ani porovnať.

Okolo desiatej sa už mne aj Rose zatvárali oči, a tak sme sa rozlúčili a šli spať.

Zvláštne bolo, že hneď ako som zaľahla, únava ma razom prešla. Rozmýšľala som, čo asi robia naši. Na Slovensku bolo o hodinu menej, takže sú ešte určite hore. Martin sa hrá na počítači, naši pozerajú televíziu alebo na čomsi pracujú. Úplne som to mala pred očami.

A predsa tam je niečo iné. Nie som tam ja, jediná dcéra, ich Ema. A celý rok tam ani nebudem.

So zmiešanými pocitmi som napokon zaspala.

Ráno ma prebudila omamná vôňa, ktorá sa šírila celým domom. Obula som si papuče a zišla dolu. V kuchyni stála Erica a pripravovala jedlo, z ktorého sa tá lákavá vôňa šinula.

"Ty už si hore?" prekvapene na mňa pozrela. "Mala si si ešte pospať, zlatko."

"Tá vôňa ma zobudila," priznala som s úsmevom.

"Naozaj?" Erica na mňa prekvapene pozrela. "Och, to ma tak mrzí!"

"To je v poriadku," stále som sa usmievala. "Táto krajina je krásna, ale z postele ju obdivovať nemôžem."

Erica sa na mňa vďačne usmiala a položila predo mňa tanier s hriankou a vajíčkami. S chuťou som sa do toho pustila, Erica bola vynikajúca kuchárka.

Ako som jedla, Erica mi o ich rodine rozprávala. Zistila som, že ona pracuje v súkromnej škôlke so zameraním na francúzsky jazyk. "Vieš, môj otec je Francúz," prezradila. "Nie je to bohvieako platené, ale milujem deti." Povedala ale, že Ed má architektonickú firmu, ktorá sa zameriava na záhrady, a zákazky má dobré, takže žijú veľmi slušne.