Only One Year

29. kapitola

Zaynovi sa podarilo dostať ma späť do nálady, no keď mi navrhol, či nechcem ísť domov, odmietla som. Konečne som sa pozviechala, no vrátiť sa tam, to by som znova klesla tam, kde som bola."Poďme k tebe," navrhla som a pritúlila sa k nemu.

"Chceš ísť k nám?" začudovane sa na mňa pozrel.

"Jasné, u vás je vždy taká skvelá atmosféra. Poďme, a ty mi zatiaľ cestou porozprávaš všetko o tom kastingu. Ešte sme sa o tom nestihli ani poriadne pozhovárať..."

Vtisol mi jemný bozk na pery. "Dobre," začal. "Keď sme tam prišli..."

                                                       ...

U Zayna som strávila vyše dvoch hodín. Trisha sa síce čudovala, prečo nie som teraz s našimi, keď za mnou prišli, no keď som zahundrala, že sme sa akosi nepohodli, nechala to tak a viac sa nepýtala, za čo som jej bola povďačná. Zahrala som sa so Safaou, dala sa do reči s Doniyou a prehodila som pár slov aj s Waliyahou, ktorá sa vrátila zvonku. Potom som pomohla Trishy s prípravou večere, keďže domov sa mi ešte nechcelo. Bolo vidieť, že sa mojej pomoci potešila a prehovárala ma, nech u nich zostanem aj na večeru, keď som si ju už uvarila, ale odmietla som.

"Myslím, že je najvyšší čas ísť domov," s úsmevom som sa ospravedlnila a dovolila Zaynovi, nech ma odprevadí.

"Keby si sa... hm, pohádala s vašimi, pokojne príď k nám. Postarám sa o teba, jasné?" prísne na mňa pozrel. "Zavolaj, keby... čokoľvek." Jemne ma pobozkal a ja som mu bozk s radosťou opätovala.

"Zavolám," sľúbila som, potom som od neho odstúpila a pobrala sa domov. Vyrovnám sa s tým.

"Ema?" ozval sa splašený výkrik, len čo som otvorila dvere. "Ema, dcérka, kde si, preboha, bola?"

Zmätene som na mamu zízala: "Veď som vám povedala, že sa idem prejsť."

"Áno, ale tak dlho!" nariekala. "Báli sme sa o teba."

Uhla som jej pohľadom: "Šla som k Zaynovi domov. Bavila som sa s jeho sestrami a s jeho mamou."

"No..." mama očividne nevedela, čo mi má povedať. Asi bola aj trochu naštvaná, že som sa zabávala s cudzou matkou."Prepáč," vydýchla a objala ma. "Ja som to tak nemyslela. Ja vidím, že ty ho máš úprimne rada a on teba tiež... A práve preto sa o teba tak bojím. Si ešte taká mladá."

"Nie som až taká mladá," prevrátila som očami. "O necelý mesiac mám šestnásť."

"No vidíš, keď sme už pri tvojich narodeninách, doniesli sme ti s ockom darček," spomenula si mama. Cestou do obývačky sa ma spýtala: "A koľko rokov má vlastne Zayn?"

"Sedemnásť," odvetila som.

"Aha." Mamu to zarazilo. Postavila som sa jej do cesty.

 "Mami, je medzi nami len ročný rozdiel. To nie je tak veľa. Medzi tebou a ockom je vekový rozdiel tri roky, a vadilo vám to niekedy?

"Mama na mňa pozrela, potom zvesila plecia a usmiala sa: "Vidím, že nemá zmysel ti protirečiť, si dobre obrnená. A ja ťa už poznám - šlo by to jedným uchom dnu a druhým von."

Usmiala som sa objala ju, čo ju prekvapilo. "Poznáš. No, a kde je ten darček?"

"Poď do obývačky, tam ho dostaneš," usmiala sa na mňa a tak som ju nasledovala.

                                                             ...

"Tak, zlatko, opatruj sa nám," mama ma tuho stisla, a keď sa odo mňa odtiahla, v očiach sa jej zaleskla slza.

"Mami, neplač. Dva či tri mesiace a som späť doma," prevrátila som očami.

"Bez teba je to také prázdne. Všetkým nám chýbaš, ale pravda, keď sme to zvládli doteraz, tak už vydržíme," usmiala sa.Rozlúčka s otcom bola menej emocionálna, pretože on, chvalabohu, neplakal. Iba ma objal, usmieval sa a vymenoval mi všetky skvelé veci, ktoré spolu budeme robiť, až sa vrátime. S úsmevom som ho ubezpečila, že sa teším domov.

Problémom bolo... že to nebolo úplne tak.

Áno, tešila som sa na domov. Na svoju posteľ, priateľov, na ľudí, ktorí hovoria mojim rodným jazykom. Ale... Británia má niečo, čo Slovensko nemá. Zayna. 

Zahryzla som si do pery, vykúzlila som pre rodičov posledný úsmev a zamávala im. Potom sme s Edom a Ericou počkali, kým ich lietadlo vzlietne, a pomaly sme sa pobrali domov.

Celú cestu som rozmýšľala, čo bude po skončení tohto pobytu. Zayn pôjde do X- Factoru, bude tam mať veľa práce, aspoň to ma uteší. Aj tak by nemohol byť so mnou. Ale... moje vnútro nahlodávali pochybnosti. Bratislavu a Bradford delilo takmer 2000 kilometrov. V časopisoch často čítavam o ľuďoch, ktorí sa rozišli kvôli tomu, že boli každý z iného mesta. A čo my dvaja, každý z inej krajiny? Vzdialení 1896 kilometrov.Schúlila som sa na zadnom sedadle a pokúsila sa zahnať tieto krušné myšlienky, no nedarilo sa to. Preto som si vložila do uší slúchadlá a naplno sa započúvala do hudby, pevne sa sústrediac na text.

                                                           ...

"Všetko najlepšie k narodeninám!" zatočil so mnou Zayn, len čo som vyšla pred dom. 

Usmiala som sa, šťastná že si spomenul.Už som dostala gratulácie od Rosy aj Ericy, Eda a Evelin, no na túto som čakala najväčšmi. Rosa ma prebudila za ohromného kriku a predala mi svoj darček - dostala som od nej náušnice, ktoré mi dala doviezť až zo Španielska, ručne robené, z ich rodinného klenotníctva (Rosina teta ho vlastní). Jej darček som patrične ocenila, avšak budíček som si predstavovala inak. Aj tak ma ten darček dojal - dúfam, že som jej to dala dostatočne najavo.

Erica pre mňa pripravila kráľovské raňajky a požiadala ma, aby som sa po škole zastavila - vraj jej je jasné, že budem chcieť asi oslavovať so Zaynom, no skutočne by mi rada dala darček. Ubezpečila som ju, že prídem - so Zaynom som síce oslavovať chcela, no rovnako aj s nimi. Myslím, že ju to potešilo.

"Dnes som celý iba tvoj," oznámil mi, keď mi otvoril bráničku.

"A inokedy nie?" nadvihla som obočie.

Zasmial sa a zdvihol ruky. "Dostala si ma. Tak či tak, ešte raz všetko najlepšie k tvojim šestnástym narodeninám," usmial sa a venoval mi sladký bozk. "V Amerike šestnásťroční už dostávajú vodičák, ako je to u vás?"

"Až v osemnástich," odvetila som. "Vlastne je to dobre, pretože naše cesty sú už aj tak plné magorov, ak by sa k nim pridali ešte šestnásťroční pubertálni blázni... Ďakujem pekne."

Opäť ma pobozkal a ja som si to užívala. Keď sa odo mňa odtiahol, jednu ruku mi prehodil cez rameno a tak sme kráčali. "Kde je vlastne Rosa?" spýtal sa, keď si uvedomil, že s nami nekráča ako zvyčajne.

"Povedala, že pôjde neskôr, vraj nech sa muckáme koľko chceme a neberieme na ňu ohľad ako zvyčajne. Vraj je to jej ďalší darček," odvetila som.

"Ďalší? Čo ti ešte dala?" zaujímal sa

.Zastala som a odhrnula si vlasy z ucha, aby sa mohol pokochať mojimi novými náušnicami a porozprávala mu, ako som k nim prišla.

"Hm," zamyslel sa, "toto bude ťažké prekonať, ale myslím, že to zvládnem."

"O čom to hovoríš?"

"O tvojom darčeku, Emma."

"Máš pre mňa darček?"

"Snáď si si nemyslela, že ti nič nekúpim," vyzeral trochu urazený.

"To nie, ale ja od teba nič nepotrebujem," vysvetlila som mu.

"Aj tak ti ho dám," vtisol mi na pery jemný bozk. "Len mi sľúb, že dnes prídeš k nám."

"Sľubujem," zvedavo som mu prisľúbila.