Poddaná životu 🇸🇰

5- Takto sa mi páčiš.

"Ako sa voláš?" Spýtal sa s rukami na mojom drieku.

"Vy to neviete?" Prekvapene som sa spýtala.

"Mal by som?!" Prudko mi zmačkol zadok.

"Jau!" Dostala som sa z jeho zovretia.

"Ako sa voláš?" Povedal už prísnejšie keď sa pomaly ku mne približoval.

"Lea" Vyskočilo zo mňa. Zastál na mieste.

"Vidíš že to ide aj po dobrom." Povedal to zase tým slizským tónom. Zo skrine vybral jeden vešiak na ktorom bolo nejaké malé oblečenie s motívom školáčky. Podal mi ho. "Toto si oblečieš." Povedal s úsmevom na tvári.

"Tak na to zab-" Nestihla som to dopovedať a už ma zdrapil pod krkom a oprel o stenu.

"Povedal som niečo! Ty to s úsmevom na tvári splníš inak si ma neželaj!" Nahnevane na mňa zavrčal.

"A-ale" Videl že chcem niečo povedať tak zovretie uvoľnil. "Ale ja som vám tie papiere ešte nepodpísala. Nemusím robiť čo poviete." Pobedala som s nádejou v hlase.

"Ty nie." Povedal s lišiackým úsmevom "To tvoj zlatý tatko." Pustil ma zo zovretia.

"Ako? Kedy? Prečo?" Vravela som so slzami v očiach.

"Moja zlatá, topili sa vďaka tebe v účtoch. Ja som im ich odpustil výmenou za teba." Vravel s rukou v mojich vlasoch. "Teraz si to obleč-"

"Ale-" Prerušila som ho.

"Povedal som nech si to sakra oblečieš a keď budeš posluš sa o tom všetkom pozhovárame. Roumela si?" Povedal už podráždenejšie.

"Dobre." Odpovedala som už so sklopenými očami.

"Takto sa mi páčiš." Prešiel mi rukou po líci a odišiel z izby.

Pomaly som sa zosunula na zem a rozplakala sa. Predali ma. Nechápem tomu. Veď ma ľúbili, či nie? Ráno vyzerali úplne v poriadku. Plakala som asi ešte desať minút a potom som si utrela všetky slzy z očí. Takto ma nemôže uvidieť musím byť silná. Neukázať mu ani štipku zranenia. Musím byť teraz veľmi statočná. Utečiem z tade. Dnes ešte nie ale keď mi začne už veriť a nebude ma vkuse niekto strážiť. Podarí sa mi to. Len musím veriť a byť odhodlaná...