Poddaná životu 🇸🇰

63- Myšička

Ešte predtým, ako začnem by som sa vám všetkým chcela poďakovať už za
7 000 prečítaní. Ste dokonalí

Veľké ďakujem patrí aj mojím najaktívnejším čitateľkám PrettyLitterWritter a Ellie_366 .
Ste proste lásky. Bez vás by som sa nedokopala znovu k písaniu. Vaše komentáre ma presvedčili, že tento príbeh nie je až taký zlý.

Vyplakala som sa mu do hrude, či už za dnešok ale aj za všetko ostatné, čo ma postihlo od mojich narodením. Košeľu musel mať už úplne premočenú od mojích sĺz.

Jemu to však vôbec nevadilo. Sedel tam so mnou, akoby to bola jediná vec na ktorej záleží.

Vedela som, že mal veľa práce ale tešilo ma že tu so mnou aj napriek tomu sedí. Bol ako moje útočisko, kde som sa mohla schovať pred všetkým zlým. Bol ako môj domov a to bol len pri mne, keď som niekoho najviac potrebovala.

"Ďakujem." Smrkla som.

"To nestojí za reč, pokojne by som to spravil aj stokrát. To ale neznamená, že ma teší, že som ťa tu tak našiel." Hladil ma po hlave. "Sľúbil som ti, že ťa ochránim pred všetkým. Nočné mory sa tiež rátajú." Dal mi jemný bozk do vlasov. Cítila som, ako sa usmieva. Bol na mňa neskutočne dobrý."

"Aj tak ti za to ďakujem, nemusel si za mnou pribehnúť na "pomoc", ale prišiel si a to je hlavné. Ďakujem." Mrmlala som mu do hrude. Nemohla som sa na neho pozrieť prv za to, že som nechcela aby ma videl takto zničenú a za druhé, aby nevidel ako mi horia líca z toho prostého bozku.

Hrala som sa s prstami a opierala sa o jeho hruď. Toto bol ten najlepší pocit, aký som si len mohla želať. Žiaden chlap pre mňa ešte neurobil toľko, ako on. Pri myšlienke na to, čo mi spravili iný sa mi znova zaliali oči slzami. Ticho som mu vzlykala do hrude.

"Čo sa deje ty moja myšička?" Pýtal sa ma sladkým hláskom.

Počula som jeho slová, ale iba jedno ma zaujímalo na toľko, že som prestala plakať a pozrela sa na neho.

"Myšička?" Spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím a s prekvapeným úsmevom na tvári.

"Áno. Vieš prečo som ťa tak nazval?" Na tvári sa mu pohrával nezbedný úsmev.