Poddaná životu 🇸🇰

30- On má deti?!

Zoskočila som zo stola a porozhliadala som sa po pracovni. Nikdy som si ju ešte neprezerala. Musím uznať má štýl. Všetken nábytok je z tmavého dreva. Chris sa usadil do kresla a pozoroval ma. Nechal ma nech si tu všetko obzriem. Prešla som k mohutnej skrinke na ktorej boli nejaké stredoškolské učebnice. Nechápala som čo tu robia. On má deti?!

"Ty máš deti?!?" Spýtala som sa ho zvýšeným hlasom viac ako som očakávala.

"Ja?" Spýtal sa pomedzi smiech.

Hľadela som na neho. Chcela som vedieť prečo tu sú.

"Nie, ty hlupučká, sú pre teba. Od pondelka budeš chodiť do súkromnej školy." Povedal s úsmevom na tvári.

"Počkať. Čo?!!" Takúto odpoveď som naozaj nečakala. A už vôbec som nedúchala v to že by som chodila do školy. Rozbehla som sa k nemu a skočila som mu do lona. (Sadla som si na neho, keď sedel v kresle) Objala som ho najsilnejšie ako som len vedela. Bola som mu za to veľmi vďačná.

"Pokoj. Je to len škola. Nečakal som že ťa to až tak poteší." Rukou mi prechádzal po temene hlavy a objímal ma tiež.

Plakala som od šťastia. Nevedela som zastaviť prúdy mojich sĺz. Zmáčala som nimi košeľu na hrudi.

Vzal moju hlavu do rúk a odtiahol ju od neho. Palcami mi prechádzal po lícach. Utieral mi slzy.

"Neplač." Upokojoval ma jemným hlasom.

Hľadel mi do očí a ja zase do tých jeho. Oprela som si čelo o to jeho. Takto sme tam ešte sedeli dokým mi neprestali tiecť slzy a neupokojila som sa. Mala som ocot akoby sme medzi sebou mali nejaké nevysvetliteľné puto. Sklonil sa k mojím perám a jemne ich pobozkal. Prv som bola zaskočená aké po chvíli som ho bozkávala naspäť. Jazykom mi prešiel po perách. Pýtal si vstup do mojich úst. Trochu som ich pootvorila a on to využil a už ma bozkával aj s jazykom. Opätovala som mu to a aj môj jazyk si našiel cestu do jeho úst.

Bozkávali sme sa celé desiatky minút. Možno aj hodiny, neviem. Prišlo mi to ako celá večnosť. Oddelili sme sa od seba až keď sme obaja lapali po dychu.