Poddaná životu 🇸🇰

60- Nebránila som sa mu už viac

Keď som začula svoje meno zdalo sa akoby bolo na míle vzdialené, ale zároveň pár centimetrov odo mňa.

"Lea, Lea zobuď sa." Tieto štyri slová sa neustále opakovali, boli akoby nekonečná ozvena.

"Lea, Lea zobuď sa." Nechápala som významu slov.

Na tele sok pocítila ďalší pár rúk, triasli mnou. To nebol len pocit. Ono sa to naozaj dialo.

Plakala som. Keď som zistila, že mám voľné ruky, začala som nimi okolo seba búchať. Chcela som neznámeho zo seba zhodiť, lenže on sa vyparil.

Nebol tu. Zmizol!

Otvorila som oči a pri mne stál len Philip. Bol tu iba on. Ako to, že som si nevšimla, že to bol celý ten čas on?! Plakala som čím ďalej tým viac.

"Nechaj ma! Pusti ma!" Skríkla som po ňom. Celý vystrašený ma hneď pustil a ustúpil o dva kroky.

Zabalila som sa celá do periny, až po hlavu. Počas toho som si uvedomila, že som stále oblečená. Plakala som, až som nevedela chytiť dych.

Keď uvidel, že som na tom emočne zle klesol za mnou do postele. Posadil si ma na seba a z celej sily ma objímal. Objímal ma, akoby by som mu mala každú chvíľu utiecť.

Nebránila som sa mu už viac. Nechala som ho ma utišivať, počas toho ako som ticho vzlykala.

Prečo sa sakra všetky tieto zle veci musia diať práve mne? Keď ma neznásilňujú v realite tak v snoch. Toto bolo príšerné. Akoby som bola v začatovanom kruhu, bez cesty na únik. Topím sa už v tom.

"Pokoj. Už bude dobré. Bola to len nočná mora. Nič ti nehrozí. Som tu pri tebe. Už sa nič nestane." Šepkal mi do ucha. Jeho slová ma upokojovali. Hladil ma rukou po hlave a stále ma držal v jeho medveďom objatí. Vpodstate som mu sedela v lone ako také klbko. Svojími dlhými, svalnatými rukami ma objímal. Celú ma pohltil.

Neviem ako dlho sme tu takto sedeli, ale prišlo mi to ako dlhé hodiny.

Hodiny plné pokoja v jeho náručí.