23- Odviažte ma, prosím.

286 11 0
                                    

Pomaly som sa prebúdzala s veľkou bolesťou na celom tele. Keď som sa snažila pohnúť nepodarilo sa mi to. Bola som stále zviazaná na gauči. Skúsila som otvoriť oči ale nič som nevidela. Mala som ich previazané šatkou. Nohy som mala stále voľné. Počula som nejaké hlasy ale nevedela som povedať o čom sa rozprávajú.

"Odviažte ma, prosím." Povedala som jemným hláskom.

"Nie." Započula som Chrisa.

"Tak aspoň tú šatku." Prosíkala som. Chvíľu bol ticho a rozmýšľal.

"Dobre, ale nebudeš nám odporovať!" Povedal nakoniec prísne.

Nám?! Kto tu je?? A čo chcú so mnou robiť?! Až keď som otvorila oči pochopila som o čom hovoril. Stáli predomnou bez košele. Chris mal krásne tvarované tehličky ale Boris mal veľké brucho. Fuj. Prosím nie.

"Nie." Šepla som lebo som sa ich bála.

Keď sa ku mne začal približovať Boris. Na tvári mal slizský výraz. Bože fuj. Prosím nech sa ma nedotýka. Keď sa ku mne sklonil, aby mi mohol privoňať k vlasom. Trhla som nohou hore a kopla som mu špičkou topánky presne na to citlivé miesto. S bolesťou dopadol na zem. Chrisovi mierne trhalo kútikmi. Bolo mu to vtipné. Keď sa začal ku mne pomaly Chris približovať kopla som nohou ale on ju stihol zachytiť a silno mi ju zovrieť.

"Ani to neskúšaj, inak spožnáš môj hnev!" Chrapľavým hlasom ma varoval.

Chcela som ho provokovať a veľmi aj napriek tomu že sa bojím.

"Čo ak to chcem?" Nevinne som sa spýtala. No on mi na to hneď zovrel aj druhú nohu a obe mi ich dal vysoko do vzduchu. Zostala som tam len paralyzovane sedieť. V očiach mu horeli plamene túžby.

Poddaná životu 🇸🇰Where stories live. Discover now