Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 1

Tvrdo som dopadla na chrbát, zalapajúc po dychu. Chvíľu sa mi zdalo, akoby mi hviezdičky tancovali pred očami od silného nárazu na drevené parkety komornej telocvične. Vzápätí mi telom ako blesk prešla nepríjemná bolesť, no mohla som dýchať. To bol pokrok.

„Tentoraz to trvalo o desať sekúnd dlhšie," začula som ten protivný posmievačný hlas. „Lepšíš sa."

Zostala som ležať na chrbte ako podťatá, no sklopila som zrak a nevraživo som zazrela na muža stojaceho kúsok od mojich natiahnutých nôh. Ten bastard si dokonca založil ruky na hrudi a uškŕňal sa. Evidentne sa výborne bavil, zatiaľ čo ja som zo seba vydávala to najlepšie.

Nebolo to fér.

„Podvádzal si," obvinila som ho zadýchane a nadvihla som sa na lakte. „Bojíš sa, že by ťa porazila žena."

Pobavene nadvihol obočie. „Žena? Moja drahá, ty si predsa ešte stále len dievča."

Kretén. Niekedy som ho naozaj nenávidela.

„Nezdalo sa mi, že by ti to vadilo, keď si na ma naposledy pozval na rande," podotkla som, keď som sa posadila a oprela som si lakeť o pokrčené koleno. Odfúkla som si z tváre prameň tmavohnedých vlasov, čo sa mi uvoľnil z vrkoča a vyzývavo som sa zahľadela na Calluma. Po mojich slovách sa ešte viac uškrnul a čupol si predo mňa. Neušlo mi, ako mu blond vlasy spadli do čela. Pot sa mu ligotal na svalnatých ramenách, odhalených v čiernom tielku. Po tele mi napriek zlosti a poníženiu prebehlo príjemné chvenie.

„Musím byť na teba tvrdý, Freya," prehovoril zmeneným, vážnym hlasom. „Keď sa na ulici stretneš zoči-voči upírovi alebo vlkolakovi, musíš byť pripravená. Stačí malé zaváhanie, drobná chyba a budeš mŕtva. Rozumieš?"

„Ja viem," prikývla som s nepríjemnými rozpakmi. Vedela som, že svoje slová myslel dobre, no cítila som sa ako nemehlo. Bola som rozhodne najslabšou členkou Svätých lovcov a štvalo ma, že som nedokázala dosiahnuť úroveň aspoň priemerných bojovníkov. Nehovoriac o Callumovi, ktorý patril medzi tých najlepších a najskúsenejších. Za svoj život zabil aspoň tucet upírov a množstvo ďalších odporných bytostí, ktoré terorizovali Londýn po zotmení slnka.

V skrytu duše som ho obdivovala.

„Takže - ďalšie kolo?" vyskočila som na rovné nohy, ignorujúc bolesť v nohe a zohla som sa po drevenú palicu, s ktorou sme trénovali. Akonáhle som sa však nastavila do bojového postoja, Callum sa vzpriamil a pokrútil hlavou.

„Myslím, že už máš dosť. Pre dnešok končíme."

Nepohla som sa zo svojho prikrčeného postoja ani o centimeter. „Chcem byť rovnako dobrá ako ty."

Callum sa mi otočil chrbtom a zamieril cez telocvičňu smerom k východu. „Nie je dôležité iba bojovať, ale aj oddychovať."

Na krátku chvíľu som uvažovala, že po ňom dlhú palicu hodím, no v poslednej sekunde som si to rozmyslela. Uvoľnila som postoj, sledujúc ho s narastajúcim sklamaním, ako odchádza. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že som ho svojím dnešným výkonom nepotešila. Nemusel sa mi venovať. Mohol ma trénovať hocikto iný zo skúsených lovcov. Keď už si ma vybral, mal by sa mi dofrasa venovať, či nie?

Buchla som palicou o drevené parkety. „Odmietaš venovať viac času svojej zverenkyni?"

Callum sa okamžite zastavil. Srdce mi dunelo v hrudi, keď som na neho hľadela a čakala som, čo urobí. Kútikom oka som si všimla pohyb, no neprestala som sa sústrediť na svojho trénera. Podvedome som však tušila, že sa niekto z iných lovcov na nás prišiel pozrieť a automaticky som vypla hruď.

Hoci som bola slabá, nemienila som nikomu dovoliť, aby sa mi posmieval či mnou opovrhoval.

Callum sa vzápätí obzrel ponad plece. Blond prameň mu opäť padal do očí, čo mu dodávalo roztopašný výraz a kútik úst nadvihol do pobaveného úškrnu. Aj na tú diaľku som videla, ako sa mu v modrých očiach zaiskrilo, no nedala som na sebe nič poznať. Hľadela som na neho odhodlane a nepohnuto ako mramorová socha.

„V poriadku," odvetil náhle, zvrtol sa a zamieril ku mne. „Ak ti ešte nebolo málo, môžeš dostať ďalšiu príučku."

Sledovala som ho, ako sa zohol po svoju palicu, neustále kráčajúc rovno ku mne. Automaticky som sa znova prikrčila do bojového postoja a namierila som špičkou palice na jeho hlavu. Skúsene zakrútil palicou vo svojej ruke a zastavil sa kúsok predo mnou.

Mala som chuť udrieť ho po tej príťažlivej mladej tvári, aby som mu zmazala ten domýšľavý úsmev.

Vzápätí vyrazil proti mne, rýchlo a svižne ako kobra. Jeho údery mali takú silu, až ma prinútil cúvať a svojou palicou som musela odrážať každý jeden útok. Pot mi stekal po chrbte, no nevzdávala som sa a napriek únave som do tohto boja dala všetko. Šikovným úderom sa mi podarilo odraziť jeho palicu, až som sa dostala k jeho hlave a zastavila som svoju zbraň len kúsok od jeho blond vlasov.

Akoby sa zastavil čas.

Rozrušene som sa usmiala, plná víťazoslávnych pocitov. „Vyhrala som."

V modrých očiach mu zablikala akási skrytá arogantná zvrátenosť. „Nikdy sa neraduj predčasne, dievčatko."

Len tak tak som sa stihla zohnúť pred jeho výpadom. Na temene som cítila závan vetra, ako ponad mňa presvišťala jeho palica a s divo búšiacim srdcom som sa odkotúľala preč. Sotva som sa stihla postaviť na vysilené nohy a už bol pri mne, zasypávajúc ma ďalšími brutálnymi údermi. So zaškrípaním zubov som sa po ňom z celej sily zahnala. Chcela som ho konečne poraziť. No zdrapil ma za lakeť a prehodil ma cez svoj chrbát, až som dopadla na drevenú podlahu telocvične.

Znova.

Už som sa nepostavila, aby som pokračovala. Miesto toho som zostala ležať natiahnutá na studenej podlahe, hľadiac nad seba na barokový kazetový strop. Zmocnil sa ma pocit nechutnej porážky a zahanbenia.

Pred očami sa mi zjavila ruka. „Poď, ty bojovníčka."

Mala som chuť ignorovať ho, no boli sme v jednom tíme. V jednej rodine. Napriek tomu, že som ho neznášala pre jeho domýšľavosť a aroganciu, stále to bol môj tréner a predovšetkým - člen našej rodiny. Preto som preglgla svoju pýchu a chytila som sa ho za ponúkanú dlaň.

„Musíš ešte veľa trénovať," prehovoril s tým svojim typickým, sebavedomým úsmevom. „No nemôžem ti uprieť tvrdohlavosť."

Netušila som, či to mám brať ako výčitku či pochvalu, tak som radšej mlčala. S boľavými končatinami som sa od neho odvrátila, aby som sa už na neho nemusela viac dívať a pripomínať si vlastnú porážku. Vtedy mi pohľad padol na postavu, ktorá sa opierala o stenu telocvične a stuhla som.

Bola to Olivia.

„Freya?" oslovila ma neutrálnym hlasom a narovnala sa. „Na slovíčko."

V tej chvíli mi srdce spadlo do gatí. Zdesene som si uvedomila, že zrejme bola svedkom môjho tragického tréningu a do očí sa mi natisli slzy. Bála som sa, že ma vyhodí zo spolku. Kam by som potom išla? Bola to moja jediná rodina, okrem Rose, mojej skutočnej mladšej sestry. Nemala som nikoho iného.

Ani som sa neobzrela za Callumom, ktorý stále postával pri mne a rýchlo som vykročila za šéfkou a hlavou Svätého spolku. Na chrbát mi vyrazil nepríjemný ľadový pot a akýsi hnusný pocit mi zovrel žalúdok.

„Callum," zavolala Olivia na môjho trénera, hľadiac za môj chrbát a potom si zastrčila prameň polodlhých ryšavých vlasov za ucho. Rovnako ako ja či Callum, aj ona mala na krku strieborný prívesok v tvare jelenieho parožia - znak lovcov. Mali ho všetci, ktorí sa k nám pridali a zložili prísahu. Bol to najcennejší majetok, aký sme vlastnili. Ochranný amulet posvätený samotným Vatikánom.

„Čo sa deje?" spýtal sa Callum, keď sa zastavil po mojom boku pri Olivii a založil si ruky na hrudi. Bol to jeho typický gerojský postoj.

„Priprav lovcov. Dnes večer pôjdete do akcie," oznámila mu a potom sa jej tmavozelené oči upriamili priamo na mňa. Znenazdajky sa ma zmocnilo zlé tušenie.

„Rose sa stratila."

V tej chvíli akoby sa mi zrútil celý svet.