Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 14

Nešla som naspäť domov pre prípad, že by Callum alebo Olivia prekukli môj plán a zamkli by ma v izbe. Príliš som sa bála, že by všetko pokazili, tak som pri Annikinom dome skočila na metro a odviezla som sa na juh Londýna. Stále lialo ako z krhly, keď som vyšla z metra a po takmer vyľudnenej ulici som zamierila k autobusovej zastávke.

Dostať sa k sídlu Cedar Grove bolo náročnejšie, než keď sme tam išli s Callumom. Vtedy sme mali svojho osobného šoféra, ktorý nás doviezol až pred hlavný vchod. Teraz som sa tam musela dostať svojpomocne, čo znamenalo cestu metrom, autobusom a ešte hodný kus peši. V daždi.

Napriek tomu sa mi podarilo dostať až k sídlu. Keď som z diaľky zbadala veľkú viktoriánsku stavbu, stiahol sa mi žalúdok a takmer som sa otočila na päte. Potom som si však spomenula na Rose, ktorá bola nezvestná už niekoľko dní a žily sa mi naplnili novým odhodlaním. Hoci lialo, stále bol deň a tak existovala možnosť, že upíri budú zalezení. Netušila som, čo ma čaká, až vojdem do panstva a radšej som na to ani nechcela myslieť.

Ako som sa blížila po príjazdovej ceste v hustom daždi, sústavne som si žmolila červenú stužku na ľavom zápästí. Sakramentsky som dúfala, že ma Annikino kúzlo ochráni. Odmietala som premýšľať nad tým, čo by sa stalo, ak nie a odhodlane som kráčala k ozdobnej bráne.

Nikde nikoho.

Pozrela som na hodinky na pravom zápästí, aby som si strážila čas a zhlboka som sa nadýchla. Potrebovala som si dodať odvahu. Mala som pri sebe niekoľko nožov, ktoré som hodlala použiť a cestou k domu som si odhrnula z tváre mokré vlasy, ktoré sa mi prilepili na pokožku. Bola som premočená skrz na skrz, no bolo mi to jedno.

Ako som kráčala k hlavným dverám, zmocnil sa ma nepríjemný pocit, že nie som sama. Avšak keď som sa okolo seba obzerala, nevidela som ani živú dušu. Dokonca ani vtáky nespievali. Bolo úplné ticho, počula som iba šumenie dažďa a vlastné kroky na mokrom štrku.

Vyšla som po kamennom schodisku čo najtichšie a opatrne som vytiahla nôž spoza opasku. Obzrela som sa okolo seba, či neuvidím niekoho podozrivého, ale stále bol biely deň. Žiadny upír by sa nemal vonku ukázať.

Pred dverami som zaváhala. Mala som zaklopať? Zabúchať? Všade bolo nesmierne ticho. Až podozrivé ticho. Preto som radšej opatrne siahla na kľučku. Dvere sa na moje prekvapenie bez zaváhania otvorili.

Ocitla som sa v známej viktoriánskej chodbe. Než som vošla, pevnejšie som zovrela nôž v ruke a pohľadom som preletela každý roh, každú stenu či každý kus nábytku. Nervy som mala napnuté na prasknutie a čakala som nejakú pascu. Vedela som, že je to pasca. No napriek tomu som nedokázala nevkročiť dnu.

Nehlučne som vošla do chodby. Dvere sa za mnou okamžite zatvorili, akoby ich niekto zabuchol. Prudko som sa k nim zvrtla, potiahnuc za kľučku, no zostala pevná. Dvere zostali zatvorené, akoby ich niekto zabetónoval a uväznil ma v dome.

Zdalo sa mi, akoby sa z diaľky ozval tlmený zlovestný smiech. Keď som sa však obzrela, nikde som nikoho nevidela.

„Tak fajn," zašepkala som s divo búšiacim srdcom a obrátila som sa chrbtom k dverám. „Poďme sa hrať."

Odpoveďou mi bol ďalší smiech, tentoraz zmyselnejší a hrozivejší. Behala som pohľadom po strope aj stenách, hľadajúc akékoľvek nebezpečenstvo, no nikde som nič nevidela. Dokonca ani kútikom oka som nezahliadla žiadnu šmuhu. Tušila som však, že nie som sama a tak som v plnej pohotovosti vkročila do útrob majestnátneho, viktoriánskeho domu. Nebolo úniku. Musela som len prežiť. Dúfala som, že mi začarovaná červená stužka a retiazka okolo krku pomôžu. Pretože ak nie...bola som v peknej riti.