Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 26

Valeria sa doširoka usmievala, keď ma zbadala vojsť do predsiene. „Vrátila si sa."

Stála kúsok od dverí, odetá v rovnakej rovnošate, v akej som ju videla naposledy a potešene sa na mňa usmievala. Jej sestru som však nikde nevidela. Rovnako ani Gisele či Mikhailho.

Alebo Aerona.

„Kde sú všetci?" spýtala som sa nedôverčivo, keď som za sebou opatrne zatvorila mohutné vchodové dvere. Vo vnútri domu ma privítal chládok a vôňa vosku.

„Je ráno, čiže išli spať," zachichotala sa slúžka, očividne pobavená mojou otázkou.

„A kam? Do rakiev?" nadvihla som obočie.

Tentoraz sa smiala na plné ústa. „Nespia v rakvách. Majú svoje izby a tam svoje postele."

Líca mi zahoreli hanbou. Avšak skôr, než som stihla otvoriť ústa, Valeria sa na mňa usmiala a mierne sa uklonila.

„Pán mi prikázal, aby som ťa privítala a odviedla ťa do tvojej izby. Elisabetta ti už chystá raňajky."

Pri zmienke o Aeoronovi sa mi skrútili vnútornosti, hoci som vôbec netušila, prečo. „A kde je tvoj pán?"

Valeria ukázala nad seba. „Spí."

„Chcem s ním hovoriť," prešmykla som sa okolo nej a zamierila som k drevenému schodisku.

„To nesmieš!" zavolala za mnou Valeria náhlivo. „Slečna Freya!"

Ignorovala som ju a vybehla som hore po schodoch, aby som našla Aeronovi izbu. Dobre som si pamätala, v ktorej časti sídla sa nachádzala a -.

„Malá zvedavá smrteľníčka," prehovoril ten známy, hlboký hlas.

Okamžite som sa zastavila. Hore na poschodí, ukrytý v tieni, stál Aeron. Pri pohľade na neho sa mi srdce prudko rozbúchalo a klesla mi sánka, pretože....och môj Bože. Nemal košeľu, iba obyčajné čierne nohavice, pod pupkom rozopnuté. Vedela som, že okato zízam, no nemohla som si pomôcť. Už predtým som tušila, že pod košeľou či kabátom ukrýva výstavné telo, ale také niečo, ako som mala teraz pred očami, som naozaj nečakala.

Opálenú pokožku mal na pohľad hladkú, obopínajúcu pevné svaly. Ramená široké, paže dlhé a svalnaté. No najviac ma uchvátila jeho hruď. Akoby som hľadela na dokonale vyšportovaného striptéra, ktorého som kedysi videla tancovať v nočnom klube spolu s Rose. Horúčava mi zaliala tvár, ako som mu kĺzala pohľadom po vyrysovanej hrudi až k okraju nohavíc.

Veľmi ťažko som preglgla.

„Už si skončila s prehliadkou?"

Ignorovala som jeho sarkastický tón. S rukou na zábradlí, pretože som náhle neverila svojim kolenám, som vyšla posledné dva schody.

Vtedy som si všimla jeho krídla, ktoré schovával za chrbtom. Chýbala mu už len koruna a vyzeral by ako princ z pekla. Bol stelesnením toho najlákavejšieho hriechu. Prívesok posvätený Vatikánom akoby ma popálil na pokožke pod krkom. Zrejme mi chcel pripomenúť, kto proti mne stojí, no môjmu telu na tom nezáležalo.

„Prečo som tu?" spýtala som sa zachrípnuto. S rumencom na lícach som si odkašľala a zahľadela som sa mu do očí. Stálo ma všetko úsilie neskĺznuť pohľadom znova na jeho atraktívnu hruď. Prsty ma svrbeli z túžby dotknúť sa ho. A nielen to. Chcela som omotať nohy okolo jeho mocného tela a-.

Nie. Nad niečím takým som nesmela ani len uvažovať.

„Ty mi povedz, prečo si tu," odvetil s nadvihnutým obočím. „Nemusela si prísť. Dostala si predsa na výber."