Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 16

Elisabetta a Valeria boli dve útle slúžky, ktoré ma prišli pripraviť na večeru s Aeronom. Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že to boli ľudské dievčatá. S dlhými zlatými vlasmi a nebesky modrými očami vyzerali ako princezné z rozprávok, no nemali v sebe tú upírsku nadpozemskú krásu. Akonáhle som si to uvedomila, tak som nedokázala mlčať.

„Prečo pre neho pracujete?" spýtala som sa, keď vyššia z nich, Valeria, za nimi zatvorila dvere a ocitla som sa s nimi v tlmene osvetlenej miestnosti. Vôňu vosku som už takmer nevnímala. Vzápätí som však spozornela, keď Elisabetta prešla cez úzke vyrezávané dvere do malej kúpeľne a začala napúšťať keramickú vaňu s pozlátenou točkou.

„Kúpeľ? Seriózne?"

Obidve ma ignorovali. Brnkalo mi to na nervy. Všimla som si, že obidve majú cez hrdlá čierne hodvábne stužky na šírku palca. Okamžite to vo mne vzbudilo ďalšie podozrenie a pohrdlivo som si odfrkla.

„A vraj že sa nekŕmi na ľuďoch. Nielenže pre neho pracujete, ale ešte ste aj pravidelná dávka potravy?"

Znova ticho. Zaškrípala som zubami nad ich vytrvalým mlčaním. Potom ma však napadla šialená myšlienka – čo ak im vyrezali jazyky, aby si zabezpečili ich mlčanie?

„Boli sme krvné otrokyne pre jedného upíra," prehovorila zrazu Elisabetta tichým, nesmierne tenkým hlasom a stiahla si čiernu stuhu z krku. Pri zvuku jej hlasu som nadskočila. Vzápätí mi padla sánka pri pohľade na dve bodky na jej krku, podľa všetkého staré a nezahojené. Zakryla ich však skôr, než som si ich mohla poriadne prezrieť a gestom mi naznačila, aby som zamierila do kúpeľne.

„Arcivojvoda zabil nášho pána a teraz slúžime jemu," dodala Valeria rovnako potichu, no na rozdiel od svojej sestry sa aj pousmiala. „Zachránil nám život."

Tomu som odmietala uveriť.

Akonáhle som však na sebe ucítila chladné ruky obidvoch slúžok, odstrčila som ich od seba. „Čo to robíte?"

Valeria sa na mňa zamračila, zatiaľ čo Elisabetta vyzerala ustráchane. „Chceme ťa vyzliecť, aby sme ťa mohli vykúpať."

Zostala som na ne zazerať. „Viem to urobiť aj sama. Nie som chromá."

„Ale náš pán..."

„Je mi jedno, čo vám povedal vás pán," prerušila som ju kyslo. „Dokážem sa vyzliecť aj okúpať sama. A teraz vypadnite."

Valeria ešte viac pokrčila nosom. Podľa jej výrazu som pochopila, čo si o mne musela myslieť, no bolo mi to jedno. Nechcela som, aby ma niekto cudzí vyzliekal alebo umýval. Nebola som nemohúca, dofrasa!

Ani jedna z nich však neodišla z kúpeľne. Chvíľu som na ne zazerala, aby som im dala najavo, čo si o ich prítomnosti myslím. Napriek tomu tam trpezlivo stáli a čakali, kedy sa podvolím. Uvedomila som si, že nemá zmysel viac trucovať. Tak som sa im aspoň otočila chrbtom, aby som sa mohla vyzliecť.

Ešte som sa nevyzliekala donaha pred cudzími ženami. Rozhodne to bola nová skúsenosť.

„Do kúpeľa sme ti pridali vanilku," prehovorila Valeria, keď som sa usadila vo vani a nachystala na nízky stolík kefu na vlasy a rôzne tégliky, ktorých obsah som mohla iba odhadovať. Elisabetta sa odo mňa držala ďalej. Sledovala som ju, ako zapaľuje ďalšie sviečky a čoskoro mi do nosa udrela vôňa vanilky.

„Ako dlho pre neho pracujete?" spýtala som sa do ťaživého ticha.

Obidve dievčatá na mňa rýchlo pozreli, akoby som ich prekvapila, no iba Valeria mi odpovedala.

„Viac ako dva roky."

Nad jej odpoveďou som prekvapene zažmurkala. „Prečo ste od neho odišli?"

„A kam by sme išli?"

Zastavila vodu, ktorá mi siahala nad prsia a potom sa postavila za mňa. Bublinky z peny zakrývali moju nahotu, čo mi vyhovovalo, no trhla som sa, keď ma Valeria chytila za vlasy.

„Pokoj," začula som jej ukľudňujúci hlas. „Chcem ti len rozčesať vlasy."

Len s ťažkosťami som zostala nehybne sedieť vo vani. Bolo pre mňa neprirodzené, aby ma niekto takto obskakoval a dvíhala sa vo mne čoraz väčšia nedôvera. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že to bola pasca. Bez zbraní, nahá, som bola úplne bezmocná.

„Uvoľni sa," prihovorila sa mi Valeria tichým, upokojujúcim hlasom, zatiaľ čo prechádzala kefou po mojich mokrých vlasoch.

„Nedokážem sa uvoľniť, keď som v dome upírskeho arcivojvodu a za chrbtom mám jeho verné slúžky," zašomrala som a chytila som sa okraja vane. Kolená som si pritiahla k hrudi, aby som aspoň trochu skryla svoju nahotu a pozorne som sledovala druhú slúžku, Elisabettu, ako vedľa vane ukladá na pohľad nesmierne mäkké a drahé uteráky.

„Nikto ti neublíži. Príkaz nášho pána znel jasne."

„A to je?" spýtala som sa s divo tlčúcim srdcom, ktoré som nedokázala upokojiť. A to nebolo dobré. Upíry mali bezchybný sluch a dokonale počuli tlkot ľudského tela. Hovorilo sa, že dokázali počuť dokonca aj prúdenie krvi v žilách. Neprekvapilo by ma, ak by tlkot môjho srdca počuli až na prízemí.

Možno ho práve teraz počul samotný Aeron.

„Pripraviť ťa a priviesť do jedálne," odznela záhadná odpoveď, z ktorej som nebola vôbec múdra a podvedome som ešte pevnejšie zovrela okraje vane. Vôňa vanilky rinúca sa po kúpeľni vo mne prebúdzala niečo, čo som nechcela a zaťala som zuby. Prečo dofrasa vytiahli práve túto vôňu? Vďaka Leslie som vedela, že vanilka sa používa ako afrodiziakum.

To nebolo dobré znamenie.

Pre teba však urobím všetko, Rose.

Po kúpeli ma obidve slúžky zabalili do hrejivých mäkkých uterákov. Myslela som si, že ma natrú telovým mliekom, no len mi rozčesali mokré vlasy a vzápätí mi ich vysušili. Počas celého procesu vo mne narastalo napätie, ktoré sa mi usádzalo na žalúdku. Nepáčilo sa mi, kam to viedlo, no zároveň som nedokázala zabrániť slabej iskierke očakávania.

Aby som nemyslela na svoje zradné pocity, radšej som svoju myseľ zamerala na Svätý spolok. Na svoj tréning. Na Oliviu, Calluma či Jacoba. Ani jeden z nich by nebol v pokušení podľahnúť tak ako ja, tým som si bola istá. A práve to mi pomáhalo. Keď som na nich myslela, akoby som si spomenula na svoje poslanie a nabrala som trochu sebaistoty.

Zvládnem to. Nech už ma Aeron postaví pred hocičo, zvládnem to.

Po usušení nasledovali šaty. Niečo mi tu však nesedelo.

„A kde mám nohavičky?"

Elisabetta moju otázku ignorovala, no Valeria sa nado mnou zľutovala a venovala mi slabý úsmev. „Nebudeš ich potrebovať."

Naplnila ma horúčava miešaná so strachom. „To znie veľmi povzbudivo."

„Neboj sa. Keby ťa náš pán nechcel živú, už dávno by si ležala mŕtva niekde pod zemou."

„To znie ešte povzbudzujúcejšie," zamumlala som so skrúteným žalúdkom.

Pohľad mi opäť padol na červenú stužku. Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahu a s pomocou dvoch slúžok som si cez hlavu pretiahla nachystané biele šaty. Dotyk jemnej látky na mojom nahom tele mi zobral dych. Nedokázala som odolať a prešla som si dlaňami po bruchu, vychutnávajúc si textúru šiat.

„Sú nádherné," zašepkala som a natiahla som pred seba ruky, aby som si poprezerala voľné rukávy, stiahnuté pri zápästiach. Elisabetta mi vzápätí zapla šaty na chrbte, no aj tak som mala pocit odhalenej pokožky. Šaty spredu nemali žiadny výstrih, no vzadu...mala som pocit, akoby som mala odhalený chrbát takmer až po kríže.

„Ty si v nich nádherná," poznamenala Valeria, tentoraz v úprimnejším úsmevom. „Tvoje tmavé vlasy a modré oči tvoria úchvatný kontrast k tým šatám."

Po jej slovách som sa nervózne pomrvila. Potom mi Elisabetta opäť prečesala dlhé rozpustené vlasy a odstúpila odo mňa k svojej sestre.

„Hotovo," odvetila sotva počuteľne.

Valeria sa neprestávala usmievať. „Si pripravená."