Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 46

Keď som znova otvorila oči, zistila som, že som pripútaná k posteli.

„Čo dopekla..." vybuchla som pod náporom zúrivosti a strachu, mykajúc rukami. Železné putá, ako nosievajú policajti, však nepovolili a pevne ma držali pripútanú k čelu postele. Zúfalo som sa pokúsila vytrhnúť si ruky, kľudne aj s časťou postele, no nepodarilo sa mi to.

Privrela som oči, aby som sa upokojila. Hlava sa mi išla rozletieť. Množstvo zvukov a pachov zaútočilo na moje citlivé zmysly. Akoby som išla vyletieť z kože. Nedokázala som zostať pokojne ležať, hoci som sa o to snažila a sústavne mi trhalo telom.

Príliš veľa zvukov.

Príliš veľa pachov.

Príliš silný smäd.

Príliš silný hnev.

Moja kráľovná.

Pri známom sykote som prudko rozčapila oči. Po bokoch a hrudi sa mi plazili tmavosivé tiene, blížiac sa k mojej tvári.

Kde to som?

Nečakajúc na odpoveď som prebehla pohľadom po miestnosti. Okrem postele tu nebolo nič, iba malé podlhovasté okienko vysoko nad zemou, cez ktoré dnu prenikal tenký prúžok denného svetla. Dopadal na prázdnu betónovú zem, ďaleko odo mňa, čiže by ma nemal ohroziť. Napriek tomu ma blízkosť denného svetla znervóznila.

Náš pán ťa tu zavrel, syčali tiene, obtáčajúc sa okolo môjho tela.

Z hrdla mi ušlo zavrčanie.

Pre tvoju bezpečnosť.

Môj hnev ustúpil. Ako prívalová vlna sa na mňa vovalili spomienky na to, čo sa stalo. Preboha. Naozaj som napadla Elisabettu? Ako som to mohla spraviť? Prežila to?

Zavrela som oči. Ignorovala som tiene, čo sa mi plazili po tele a zhlboka som sa nadýchla. Ukrutný smäd mi zahmlieval myšlienky. Mysľou mi prebehla spomienka na to, ako lákavo chutila Elisabettina krv a telo sa mi rozochvelo. Vzkypela vo mne mohutná túžba po ďalej kvapke ľudskej krvi. Potrebovala som ju. Chcela som ju!

Moje trýznivé myšlienky prerušili kroky. Telo mi stuhlo na kameň, keď som nastražila uši. Boli to pevné, sebavedomé kroky. Mužské. A čím boli bližšie, tým silnejšia bola vôňa toho, kto sa ku mne blížil.

Aeron.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel ten, ktorého som v tejto chvíli chcela vidieť najmenej. Pripomínal mi totiž všetko, čo sa stalo. Všetko, čo som urobila. Musel zúriť.

Zahanbene som od neho odvrátila tvár.

Nehnevám sa, začula som v hlave jeho hlas.

Tvrdohlavo som civela na prázdnu stenu, ignorujúc jeho prítomnosť. Bolo to však ťažké. Akoby sa ním naplnila celá miestnosť. Jeho vôňa mi dráždila zmysly a prebúdzala vo mne žiadostivosť. To nebolo niečo, čo by som si v tejto chvíli priala.

Freya.

Pomaly som k nemu obrátila hlavu. Stál pri posteli, v ruke držal vrecko s krvou a výraz tváre mal nepreniknuteľný. Pri pohľade na krv sa mi začali zbiehať sliny a vysunuli sa mi tesáky. Bolo to niečo, čo som nedokázala ovládať a naštvalo ma to.

„Prečo nehovoríš nahlas?" vyštekla som, nespoznávajúc samú seba. Priala som si ovládnuť ten hnev, čo mi koloval v žilách.

Ostatní nemusia počuť, o čom sa zhovárame.

Och. Na to som nepomyslela.

Aeron ukázal na vrecko. Musíš byť smädná.

Ignorovala som lákavú krv a zahľadela som sa mu do zelených očí. Zabila som ju? Povedz, že som ju nezabila.