Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 42

Niekto mi do chrbta strelil šíp. Pochopila som to zo slov, ktoré na seba kričali Mikhail s Carol. Snažila som sa nepodľahnúť strachu, ktorý mi zatemňoval mozog a v duchu som sa modlila, aby to nebolo vážne. Aby som prežila. Netušila som, kto mi to spravil, no nemohla som zomrieť. Ešte nie. Nie, kým nenájdem Rose. Kto ju nájde, pokiaľ zomriem?

„Freya."

Známy hlas mi do očí vohnal slzy. Kútikom oka som videla topánky, ktoré sa pri mne objavili a potom ma niekto vzal do náručia. Každý pohyb mi spôsoboval oslepujúce utrpenie. Dážď mi padal do tváre, keď som zmenila polohu a zbadala som Aerona. Kľačal v tráve, držal ma v náručí a hľadel na mňa s takým desom, aký som nikdy nevidela.

„Nechcem zomrieť," podarilo sa mi zo seba dostať. Držala som ho za košeľu tak pevne, akoby od toho závisel môj život. A zrejme aj závisel.

„Nezomrieš," odvetil okamžite, pohladiac ma po tvári. „To nikdy nedovolím."

Vzápätí obrátil hlavu k Mikhailmu. „Okamžite nájdi toho, kto to spôsobil a priveď mi ho. Živého. Nech ho môžem zodrať z kože."

Potom si zahryzol do zápästia, až mu odtiaľ vytryskla krv a priložil mi ranu k ústam. Posledná funkčná časť môjho mozgu vedela, že ma chce vyliečiť svojou upírskou krvou. Preto som potlačila nechuť a napila som sa jeho krvi.

Lenže nič sa nedialo. Každou sekundou mi bolo horšie a horšie. Vydesene som civela na muža, ktorý ma držal v náručí a pohľadom som ho prosila, aby ma zachránil.

„Stratila priveľa krvi," prehovorila Gisele, ktorá sa objavila vedľa Aerona. „Neprežije to."

Aeron nad jej slovami bolestivo zavyl. Civela som mu do krásnej tváre, takej vydesenej a plnej bolesti. V tej chvíli som zabudla na to, čo mi urobil a z posledných síl som sa dotkla jeho líca. Cítila som, ako ma opúšťajú sily a bolesť začínala byť čoraz neznesiteľnejšia.

„Musím...nájsť...Rose," zašepkala som sotva počuteľne.

„Existuje spôsob, ako ju udržať nažive," odvetila Gisele opatrne, hľadiac na Aerona. „Ale rozhodni sa ty."

„Aký...spôsob?"

Aeron mlčal. Len mi zlomene civel do tváre. Gisele mu položila dlaň na rameno a vzápätí pozrela na mňa. Krásna exotická tvár bola popolavá a plná šmúh od sadzí.

„Premeniť ťa na upírku."

Nad jej slovami som ťažko preglgla. Pred očami sa mi mihla Rose. Moja krásna, jemná mladšia sestra. Jej veselý úsmev, ktorým vždy rozjasnila každú miestnosť, do ktorej vošla. Nemohla som ju sklamať. Nedokázala som ju sklamať. Ak jediná možnosť, ako ju zachrániť, bolo stať sa upírkou, nech sa tak stane.

„V poriadku," zašepkala som.

Aeron nevyzeral byť nadšený. „Nie je to niečo, čo dokážeme zvrátiť, keď zmeníš názor, draga mea. Je to trvalé a-."

„Urob to!" prerušila som ho z posledných síl a ochabla som mu v náručí. Bolesť aj vyčerpanie ma premohli. Cítila som, ako zo mňa uteká život. Mojou jedinou šancou na prežitie bolo stať sa tvorom noci, ktorý som doteraz lovila. No ak mi to malo pomôcť nájsť Rose, bola som ochotná takú obetu podstúpiť. A potom, až nájdem sestru a dostanem ju do bezpečia, vstúpim do slnečných lúčov a nechám sa spáliť na popol.

Aeron váhavo pozrel na Gisele. Tá prikývla, no tvárila sa neisto. Nedokázala som sa na nich dívať. Preto som zavrela oči a v duchu som opäť myslela na Rose. Bola mojou jedinou rodinou, ktorú som si dokázala v pamäti vybaviť. Svojich rodičov som si nepamätala. Ktovie, ako vyzerali. Ktovie, akí boli. Ktovie, či sa občas na nás nepozreli zhora a nedávali na nás pozor...

Na ústach som opäť ucítila Aeronove zápästie. „Ešte pi, Freya. Potrebuješ zomrieť s mojou krvou v tvojom obehovom systéme."

S námahou som urobila, ako mi prikázal. Jeho krv chutila odporne. Nedokázala som pochopiť tú iróniu, že čoskoro bude pre mňa krv tým najsladším a najvábivejším pokušením. Radšej som nad tým ani nepremýšľala.

„Zlom jej väzy," začula som hlas Gisele. „Nech to má rýchlo za sebou."

„Nebudem jej lámať väzy," zasyčal Aeron očividne popudený. Stále ma držal v náručí.

„Radšej ju necháš takto trpieť? Nech pomaly vykrváca?"

„Urob to," zamiešala som sa do ich hádky a s námahou som otvorila oči. Pozrela som na Aerona, ktorý ma utrápene pozoroval. „Urob to, prosím."

Kútikom oka som videla, ako Gisele prikývla. Aeron však vyzeral, akoby bojoval sám so sebou. Doľahol ku mne plač, no nedokázala som rozoznať, od koho pochádzal. Dážď mi stále padal do tváre a prinútil ma opäť zatvoril oči. Zmocňovala sa ma čoraz väčšia únava. Bolesť akoby otupila všetky moje zmysly.

A potom mi šklblo hlavou.