Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 56

Prebrala som sa pripútaná k nerovnej, kamennej stene. Stačil mi jeden pohľad okolo mňa a zdesene som si uvedomila, že ma uväznili v akejsi neznámej jaskyni. Cítila som vôňu mora. Chlad z hrubého kameňa sa mi vnáral až do špiku kostí. Obidve zápästia mi zvierali hrubé železné putá, pripevnené k stene za mnou. Ďalší som mala okolo krku.

A nebola som sama.

Do uší mi udrel tlkot ľudského srdca. Nerovnou miestnosťou sa niesla vôňa lákavej krvi, ktorá ma prinútila zavrčať. Trhla som rukami v putách, no boli v stene osadené príliš pevne. Zúrivo som civela na postavu, ktorá stála v rohu.

„Ty mrcha." Môj hlas znel nebezpečne ako zavrčanie leva. Už som sa nesnažila mykať putami. Ani som sa nehýbala, len som hľadela na útlu postavu, ktorá stála v dostatočnej vzdialenosti odo mňa. Aj keby sa mi podarilo dostať z pút, oddeľoval nás pás slnečných lúčov, vnárajúci sa cez otvor do jaskyne. Nemohla som sa ani pohnúť.

„Je mi to ľúto, Freya, no muselo to takto skončiť."

V ústach som pocítila pachuť zrady. Zmohla som sa na jedno jediné slovo. „Prečo?"

Leslie sa netvárila nadšene, skôr sklesnuto. „Strýko mi prikázal, aby som ťa priviedla."

„Kto je tvoj strýko?"

„Ja."

Prudko som obrátila hlavu k vchodu do jaskyne Postava stojaca neďaleko mi vyrazila dych. Jeho tvár som poznala, videla som ju niekoľkokrát. Mirai.

„Dovoľ mi, aby som ti všetko ozrejmil," nečujne vošiel dnu. Sledovala som ho orlím zrakom, ako sa postavil vedľa Leslie. Až vtedy som si všimla ich podobu. Prečo som si to neuvedomila skôr? Podobali sa ako vajce vajcu. Nebolo pochýb, že boli rodina.

„Prečo som tu?" Nedokázala som zostať ticho. Cítila som nepríjemnú auru, vyžarujúcu z černokňažníka ako vždy, keď bol nablízku. No teraz, keď som bola upírka, sa tie pocity ešte znásobili. Inštinkt mi našepkával, že muž predo mnou bol chodiace zlo.

„Pretože si Aeronova jediná slabina."

Zmeravela som. „Chceš ma proti nemu využiť?"

Keď prikývol, oblial ma ľadový pot. „Prečo?"

„To ťa nemusí zaujímať, Freya. Dôležité je, že si po teba príde. A to som chcel docieliť."

Vycerila som na neho zuby. Neušlo mi, ako Leslie zalapala po dychu. „Zabije ťa."

„Nebude mať na to príležitosť. Zabijem ho skôr, než sa na niečo zmôže, to ti môžem sľúbiť."

V hrudi mi narástla panika. Predstava, že by Aeron zomrel, bola neznesiteľná.

„Prečo ho chceš zabiť?" Možno sa mi podarí odhovoriť ho od toho šialeného plánu. Ak na neho pôjdem pokojne, s rozvahou a argumentmi, možno ho presvedčím.

Mirai si založil ruky za chrbtom a začal sa prechádzať po jaskyni. Nespúšťala som z neho predátorský pohľad. Slnečné lúče mu prechádzali po čiernom obleku. Nemohla som ani natiahnuť nohu a potknúť ho bez toho, aby som sa nespálila. Denné svetlo ma držalo v šachu.

Ale len pokým nezájde slnko.

„Okrem toho, že je to arogantný bastard a správa sa ku mne ako k špine za nechtami?" Mirai sa neveselo zasmial. Po chrbte mi prebehol mráz. Neznášala som, keď sa zločinci smiali. Prišlo mi to oveľa nebezpečnejšie, ako keby pľuli jed a vykrikovali vyhrážky.

„Pracujem pre neho roky a za celý ten čas som si nezaslúžil to, čo majú Gisele či Mikhail. Nech som robil čokoľvek, stále som pre neho nebol dosť dobrý. A to nehovorím o tom, keď si sa objavila ty."