Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 3

Srdce som mala až v krku, keď som vystúpila z čierneho taxíka a zahľadela som sa pred seba na rozľahlé viktoriánske sídlo. Cedar Grove sa nachádzal na južnej strane Londýna, obkolesený upravenými anglickými trávnikmi a živým plotom. Stavba na mňa pôsobila majestátne, luxusne a zároveň desivo. Celú cestu sem som totiž od Calluma počúvala informácie o tom, komu toto sídlo patrí a kto sa tu bude s veľkou pravdepodobnosťou nachádzať.

Robím to pre teba, Rose.

„Nebuď nervózna," doľahol ku mne Callumov upokojujúci hlas a obrátila som k nemu hlavu. Stál vedľa mňa v čiernom fraku s bielou košeľou, blond vlasy ulízané dozadu a vyzeral tak elegantne, až som mala dojem, že sa dívam na niekoho celkom iného.

„Nie som nervózna," zaklamala som a opäť som pozrela na sídlo pred nami. „Si si istý, že sa nestaneme večerou?"

„Arcivojvoda sa už celé desaťročia nekŕmi ľudskou krvou priamo z mäsa," odznela nechutná odpoveď. „A to isté požaduje od svojich hostí. Pre istotu však vypi toto. Dala mi to Olivia, než sme odišli."

Sledovala som, ako mi podal malú sklenenú fľaštičku. Skepticky som k nemu zdvihla zrak. „To je čo? Svätená voda?"

Tiež nadvihol obočie. „Máš niečo proti? By si sa čudovala, ako rýchlo upír pôjde k zemi, ak sa napije krvi so zmesou svätenej vody."

Držala som fľaštičku, no stále som na neho nedôverčivo hľadela. Nezdalo sa mi, že by ma niečo také drobné mohlo zachrániť pred krvilačnými netvormi.

„Alebo ak nechceš..." načiahol sa, aby mi fľaštičku zobral, no rýchlo som odtiahla ruku.

„Nie! Vezmem si to."

Spokojne sa usmial, keď som odštupľovala fľaštičku a hltavo som sa napila vody bez chuti. Neviem, čo som čakala, no nič sa nestalo. Chutilo to ako bežná voda.

„Teraz pôjdeme dovnútra," prehovoril, keď si vzal odo mňa prázdnu fľaštičku a skryl si ju do vnútorného vrecka na saku. „Máš prsteň?"

Pozrela som na nenápadný strieborný prsteň, zdobiaci môj malíček. Začarovala ho Annika, čarodejnica, ktorá pracovala pre náš spolok, aby zakryl našu ľudskosť. Netušila som úplne presne, ako to funguje, no podľa jej slov by upíri nemali spoznať, že sme ľudia. Mysľou mi prebehla scéna z klasických kreslených rozprávok, keď predátor vidí miesto koristi pohybujúce sa kusy mäsa.

Nebola to príjemná predstava.

„Mimochodom, vyzeráš úžasne."

Prekvapene som zdvihla zrak k jeho peknej tvári. Modré oči mu žiarili, keď na mňa hľadel a ústa sa mu roztiahli do toho jeho chlapčenského úsmevu. Líca mi zahoreli po jeho slovách, no napriek tomu som prevrátila oči.

„To hovoríš len preto, lebo mám na sebe čipku."

„Ktorý muž nemá rád čipku?"

Znechutene som na neho zagánila. Vzápätí som stuhla, keď zdvihol ruku a napravil mi čiernu čipkovanú škrabošku, zakrývajúcu časť mojej tváre. Dokonale ladila k mojim čiernym čipkovaným šatám s dlhými rukávmi a hlbokým véčkovitým výstrihom, ktorý na môj vkus príliš odhaľoval všetko, čo by som najradšej nechala skryté. Od pása sa šaty rozširovali a pod čipkou sa trblietala úchvatná čierna nepriesvitná látka. Čerešničkou na torte bol krvavočervený rúž na perách.

Pripadala som si ako femme fatale. Nikdy som nevyzerala tak sexi ako teraz a netušila som, či sa s tým dokážem stotožniť. Rozhodne to bola zmena oproti tomu, čo som bežne nosila.