Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 33

Akonáhle som prešla okolo dokonale upraveného živého plota, rozprestrel sa predo mnou riedky les. Hviezda svižne klusala po vychodenej cestičke, smerujúcej pomedzi listnaté stromy. Privítal ma príjemný tieň a pľúca sa mi naplnili sviežou vôňou. V korunách stromov spievali vtáky a všade, kam som dovidela, sa tiahol riedky les.

Žiadny ruch Londýna. Žiadne autá. Žiadni ľudia. Bolo to perfektné.

Po pár minútach klusu sme s Hviezdou opustili les a ocitli sme sa na lúke. Kobyla samovoľne pridala do tempa, akoby nevedela odolať pokušeniu a rozbehla sa krížom cez lúku. Vietor mi vyťahoval slzy z očí, no napriek tomu sa mi z hrdla vydral smiech.

Cítila som sa úžasne.

Hviezda prebehla lúku, až sme sa ocitli na okraji ďalšieho lesa. Netušila som, pokiaľ siaha Aeronov pozemok, no šla som ďalej. Obkolesil ma hustejší porast ako predtým. Koruny stromov bránili slnku, aby preniklo na zem a hlboký tieň ma príjemne ochladil páliacich lúčov.

Kobyla podo mnou svižne klusala. Každou sekundou som sa viac a viac uvoľňovala, až som mala pocit, že začínam byť s Hviezdou jedna bytosť. Zladili sme sa do rovnakého rytmu.

Čím hlbšie som prenikala do lesa, tým hustejší sa zdal. Niečo mi v ňom chýbalo. Ako som sa obzerala okolo seba, hľadala som hocičo nezvyčajné, no na nič som nedokázala prísť.

V diaľke som zbadala polorozpadnutú, ošarpanú stavbu. Vyzerala opustene. Podľa oblúkov a stĺpov som dedukovala, že nepochádzala z tohto a zrejme ani minulého storočia. Chcela som si ju obzrieť, tak som k nej popohnala kobylu.

Lenže Hviezda zrazu prudko zastala.

„Hej, hej, len pokoj," tíšila som ju, keď začala divoko hádzať hlavou a fŕkať. Zahrabla kopytami do mäkkej lesnej zeme a snažila sa otočiť späť. Trhla som opratami, aby som ju vrátila do smeru, akým som chcela ísť ja.

„No tak, čo je to s tebou?" pohladila som ju po hrive.

Hviezda opäť divoko zaerdžala. Zľahka som jej stisla slabiny, aby som ju prinútila pokračovať. Náhle sa prudko postavila na zadné nohy a zahrabala kopytami vo vzduchu.

S výkrikom som sa vyšmykla zo sedla. Dopad na zem bol tvrdý. S bolestivou grimasou som sa oprela o lakeť, zazerajúc na kobylu, ktorá začala cúvať.

„Čo je to s tebou, dofrasa?" zrúkla som a posadila som sa. Nechápala som, čo ju tak vydesilo. Boli sme tu sami.

Vtedy sa Hviezda prudko zvrtla a rozbehla sa preč.

„Hej, počkaj!" vyštverala som sa na nohy, no už po nej nebolo ani stopy. Zostala som v lese sama. S bolestivým stonom som si pomasírovala zápästie, ktoré som si pri páde narazila a poobzerala som sa okolo seba. Nachádzala som sa sotva desať stôp od zrúcaniny niečoho, čo pripomínalo kaplnku.

Potom som si to všimla. To ticho. To neprirodzené ticho. Žiadne vtáky, žiadne veveričky skákajúce po stromoch. Dokonca ani bzučiaci hmyz. Jediné, čo som počula, bolo šumenie lístia na stromoch a môj trhaný dych.

Po chrbte mi náhle prebehol nepríjemný mráz.

Opatrne som vykročila ku kaplnke. Neustále som si masírovala boľavé zápästie, aby sa mi trochu uľavilo a skúmavo som si obzerala rozpadnutú stavbu. Akonáhle som sa dostala bližšie, zistila som, že to nebola kaplnka.

Bola to studňa.

Znenazdajky som si spomenula na strašidelné príbehy o studni uprostred lesa, kde sa zjavovali duchovia. Niekoľko ľudí tu prišlo o rozum. Netušila som, čo sa tu stalo, no inštinkt ma nútil okamžite vypadnúť.

Doľahol ku mne nezrozumiteľný šepot.

S divo búšiacim srdcom som sa zvrtla. Za mnou však nikto nebol, iba stromy. Svoj zrýchlený tep som počula ž v ušiach. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Hlavne nesmiem spanikáriť.

Niekto ma potiahol za vlasy.

Z hrdla mi opäť unikol vreskot. Keď som sa zvrtla, opäť som nič nevidela. Cítila som, ako sa ma začína zmocňovať čoraz väčšia panika a cúvla som.

Nohou som zavadila o jeden zo stĺpov na studni. Vtedy som si spomenula na dýku od Aerona. Okamžite som ju vytiahla z puzdra, zovrela som jej chladnú rukoväť a začala som sa okolo seba obzerať.

So zbraňou v ruke som sa cítila istejšie.

Opäť som cúvla. Noha mi zrejme zavadila o koreň, pretože som stratila rovnováhu a spadla som rovno na zadok. Vzápätí som si všimla, že pod nohami som nemala žiadny koreň, ani kameň, jednoducho nič.

Niečo mi podložilo nohu.

A potom...potom som zbadala sivú šmuhu. Skamenená od hrôzy som civela na niečo, čo sa ku mne rýchlo približovalo a šepot silnel. Cítila som násilie a agresivitu, ktorá sa objavila vo vzduchu a zježili sa mi všetky chĺpky. Nech to bolo čokoľvek, chcelo mi to ublížiť.

Tesne predo mnou sa však zastavil. Nevidela som kontúry tváre, len akýsi neurčitý tvar, ktorý sa vzápätí rozplynul. Neodvážila som sa pohnúť. Len som tam sedela, očami som behala sem a tam a snažila som sa zistiť, odkiaľ na mňa znova zaútočí.

Za chrbtom mi zapukala vetvička.

Prudko som sa obrátila, uvidiac za sebou niekoľko monštruózne vysokých mužov. Všetci mali širokánske plecia, pletence svalov a zlaté oči.

Prišlo mi zle od žalúdka.

Vlkolaci.