Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 58

Akoby sa história zopakovala.

Moja kráľovná, akoby z diaľky ku mne došiel sykot mojich tieňov. Strigoi roztvorila papuľu a vyla ďalší ohlušujúci škrekot. Vrhla sa na mňa, no chňapla naprázdno. Zúrivo cvakala zubami na všetky strany, snažila sa ma rozdrviť. Ale jej zuby akoby prechádzali cezo mňa.

Potom som si to všimla. Akoby ma pohltil temný plášť, záves, ktorý ma ukrýval. Tiene ma ovíjali cez každý kúsok môjho tela a chránili ma. Ohromene som to sledovala, neschopná pochopiť, kde sa táto schopnosť vo mne vzala.

Si kráľovná krvi a tieňov, zašepkali mi moje tiene tesne pri uchu. Dokážeš ovládať temnotu.

„Freya!" Gisele vykríkli, ale nevšímala som si ju. Stále obalená v tieňoch som sa postavila. Strigoi stáli predo mnou, chňapali rukami aj zubami a frustrovane škriekali. Nevideli ma. Možno ma cítili, no nevideli a nedokázali ma zasiahnuť.

Novonadobunutá schopnosť mi dodala odvahu aj silu.

Nevšímala som si bojujúceho Gideona ani Gisele. Oblohu stále pretínali červené lúče, ktoré posielal Mirai na Aerona aj Mikhaila. Stále obklopená tieňmi som obišla obidve Strigoi. Konala som podľa inštinktu. Tiene mi šepkali, čo mám robiť.

V rukách sa mi zjavila zbraň, tmavá ako noc, vytvorená z tieňov. Jediným švihom som zbavila Strigoi hlavy. Tá druhá sa k mne s vreskotom otočila, no neskoro. Jej hlava padla taktiež padla na zem a po nej nasledovalo aj jej bezhlavé telo.

Vtedy sa tiene okolo mňa rozplynuli. Meč z mojej ruky zmizol, rovnako ako tiene a zostala som stáť pri dvoch mŕtvych Strigoi. Gisele ku mne priskočila, zakrvavená a unavená, no v poriadku a schmatla ma za rameno.

„Si v poriadku?"

Všimla som si, že spolu s Gideonom zabili zvyšné príšery. Otvorila som ústa, aby som jej odpovedala, no vzduch preťalo bolestivé zavytie. Preniklo mi až do morku kostí. Okamžite som vedela, komu ten výkrik patril a s nemou hrôzou som sa zvrtla.

Aeron ležal na zemi vo svojej ľudskej forme. Z rany na hlave mu vytekal pramienok krvi. Čiernu košeľu mal roztrhanú a pokožku pod ňou...panebože, samá modrina a krv. Krídla mal pod sebou v neprirodzenom uhle, zrejme dolámané. A Mirai k nemu kráčal s vystretou červenou dlaňou.

„Na toto som čakal tak nesmierne dlho," zapriadol černokňažník. Aeron sa opieral o lakeť, niečo si potichu mrmlal a sústavne zazeral na blížiaceho sa Miraia. Nerozumela som ani slovo.

„Nie!" zvrieskla som a vyštartovala som dopredu. Z Miraiovej dlane vyšľahlo červené svetlo. Premkol ma des. Nestihnem to. Nestihnem to!

Stalo sa to nesmierne rýchlo. Pred Aerona skočil Mikhail. Padla som na kolená, keď ho zasiahol červený lúč a v sekunde sa rozplynul na prach. Vzduch preťal Giselin výkrik plný bolesti. Sledovala som prachové častice, ako sa zavírili vo vetre a vzniesli sa vo vzduchu. Behom sekundy sa stratili.

Mirai si len znechutene odfrkol. Vzápätí stuhol. Začal kopať nohami a rukami si prechádzať po tele, akoby po ňom niečo liezlo. A vtedy som si všimla, že niečo po ňom naozaj lezie. Bol to hmyz. Všetky možné chrobáky a pavúky povyliezali z jaskyne či rôznych puklín na útesoch a zaútočili na černokňažníka. Ohromene som sledovala, ako sa metá, snaží sa striasť neodbytný hmyz, no bezúspešne.

Freya.

Aeronov hlas ma prebral z šoku. Vystrelila som späť na nohy a rozbehla som sa k nemu. Ignorovala som Miraia, ktorého vreskot nabral na intenzite. Kútikom oka som si všimla, ako ho hmyz celkom zakryl. Spadol na zem, neprestával sa metať a kričať. Bol to otrasný pohľad.