Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 27

V izbe panovala ponurá tma. Okná zatiahnuté hrubými závesmi neprepúšťali dovnútra ani kúsok denného svetla či slnečných lúčov. Okamžite mi padol pohľad na posteľ s uhľovočiernou prikrývkou a zlatým rámom. Moje oči však nedokázali určiť, či sa tam Aeron nachádza, no stále plná odhodlania som vkročila dnu.

Dvere sa za mnou z ničoho nič prudko zabuchli a na ústach som ucítila silnú ruku. Z hrdla sa mi vydral vydesený výkrik. Chrbtom som narazila na ako skala pevnú hruď a do nosa mi udrela známa vôňa santalového dreva a pižma.

„Ty si ten najotravnejší smrteľník, akého som kedy poznal," začula som na uchu horúci, podráždený šepot. Srdce mi trieskalo od strachu, no dolu chrbticou mi prebehlo hriešne vzrušenie. Civela som pred seba, až si moje oči zvykli na tmu a zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila.

Aeron ma našťastie pustil bez toho, aby som s ním musela bojovať. Prudko som sa k nemu zvrtla, aby som mu vynadala za to, ako ma vydesil, no pri pohľade na neho som zmeravela.

„Panebože, ty si nahý!" zapišťala som a vzápätí som si otvorené ústa zakryla dlaňou.

Upírsky arcivojvoda stál predo mnou vskutku v celej svojej nahej kráse. Ohromene som mu skĺzla pohľadom cez svalnatú hruď – ktorú som už videla predtým v chodbe – až na jeho rozkrok, kde sa môj pohľad zastavil.

Líca mi začali horieť mohutným plameňom. Nikdy som nebola fanúšik chlapského vybavenia, no pri pohľade na Aeronov úd sa mi celé telo zohrialo. Navyše mi vôbec nepomáhal fakt, že pred mojimi nevinným očami narástol.

„Čo tu robíš, Freya?"

Jeho tichá otázka, podfarbená nebezpečným hlasom ma prebrala z tranzu a rýchlo som zdvihla zrak k jeho úchvatnej tvári. Zatínal zuby a zelené oči ma doslova prepaľovali. Ťažko som preglgla a inštinktívne som cúvla.

Aeron urobil krok ku mne.

„Prečo si nahý?" vyhŕkla som v rozpakoch, ustupujúc pred ním. Prenasledoval ma ako predátor loviaci svoju korisť. Po celom tele mi vyskočili zimomriavky a tep sa mi zrýchlil. Nervy som mala našponované na prasknutie.

„Rád spím nahý, zvlášť keď je leto," odvetil stále tým tichým, hlbokým hlasom. Ešte o krok som ustúpila, až som na zadnej strane stehien ucítila posteľ a prekvapene som sa na ňu zvalila. Celý čas som nespúšťala pohľad z Aerona, ktorý sa ku mne blížil a v dlaniach som zovrela čiernu prikrývku.

Bála som sa, že ma bude nútiť do niečoho, čo nebudem chcieť. Zároveň som sa však bála, že ma naopak nebude do ničoho nútiť.

„Myslíš, že je rozumné vojsť upírovi do izby počas spánku?" spýtal sa, zastaviac sa predo mnou. Pohľad mi znova padol na jeho vzrušený rozkrok, ktorý som mala rovno pred tvárou a ešte viac som zrumenela.

„Ehm...ja...." začala som v rozpakoch, no potom som zmĺkla. Aeron sa sklonil, až sa jeho tvár priblížila k tej mojej a to ma prinútilo zadržať dych. Mala by som ho odtisnúť. Kopnúť ho do tých krásnych gulí a utiecť. Brániť sa. Prečo som sa dofrasa nebránila?

Aeron čosi zobral z postele a potom sa odo mňa odvrátil. Naplnilo ma sklamanie, zatiaľ čo som ho sledovala, ako si oblieka nohavice. Mal krásny, pevný zadok. Potom sa ku mne opäť obrátil a prekrížil si ruky na hrudi. Bicepsy sa mu lákavo vyrysovali a k tomu ten pekáč buchiet...dofrasa. Prečo som nedokázala krotiť svoje hormóny?

„Moje slúžky sa k tebe nesprávajú dobre?"

Jeho otázka ma vytrhla z myšlienok. Okamžite som pokrútila hlavou a vzápätí som vyskočila na rovné nohy. Nechcela som ani len sedieť na jeho posteli, pretože to potom ťahalo moje myšlienky iným smerom. Nebezpečným smerom.

„Nie, to nie. Obidve sú veľmi milé a...starostlivé."

Aeron spýtavo nadvihol obočie. „Tak potom čo?"

Konečne som si spomenula, kvôli čomu som tu prišla a opäť ma zalial hnev. Založila som si ruky vbok a prudko som sa na neho zamračila.

„Nemôžeš mi posielať šaty a topánky. Nie som tvoja bábika."

Napriek hlbokému prítmiu mi neušlo, ako sa mu v očiach mihlo pobavenie. „Prečo nie?"

Narovnala som plecia. „Žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Som sebavedomá žena, ktorá sa o seba vie postarať. Nepotrebujem muža, aby sa o mňa staral."

Tentoraz mu trhlo kútikom. „Nechceš mi dovoliť ani takú drobnú láskavosť, ako darovať ti šaty?"

Pohoršene som sa na neho zahľadela. „Presne tak."

Naklonil hlavu na stranu a skepticky si ma premeral. „A ako sa tu chceš pohybovať? V tomto župane? Alebo v tom smiešnom pyžame, v ktorom si prišla?"

Líca mi zalial rumenec. „To nie je tvoja vec."

Stál predo mnou skôr, než som to stihla zaregistrovať. Už-už som chcela uskočiť, no zdvihol ruku a chytil ma za bradu skôr, než som mohla zareagovať. Jeho dotyk bol však jemný a z jeho prstov mi do celého tela prúdili vlny tepla.

„Si môj hosť, draga mea," odvetil tichým, no pevným hlasom. „Dovoľ mi dopriať ti to, čo si zaslúžiš."

„A čo si zaslúžim?" zašepkala som s pohľadom upretým do jeho očí. Cítila som sa ako uhranutá. Pľúca som mala plné jeho zmyselnej vône, jeho dotyk mi spôsoboval závrate a moje telo priam žobronilo, aby sa ho dotkol. Jediný, kto sa bránil, bola moja myseľ.

„Len to najlepšie," pohľadom mi skĺzol na ústa a bruškom palca mi prešiel po spodnej pere. Nedokázala som potlačiť žiadostivé chvenie. Chcela som ho nenávidieť. Opovrhovať ním. Báť sa ho. Ale v posledných hodinách mi prejavil viac starostlivosti a porozumenia, než ktokoľvek iný. Netušila som, či je to iba nejaká hra alebo to myslí úprimne, no moje hradby sa pomaly, ale isto začínali rúcať.

Možno mala Elisabetta pravdu. Možno naozaj nebol také monštrum, ako som si myslela.

Pozrela som mu na zmyselné ústa. Náhle som zatúžila po tom, aby ma pobozkal. Vášnivo, naliehavo, živočíšne. Z tej myšlienky sa mi postavili chĺpky na krku.

Aeron ma však pustil a odstúpil. „Choď, Freya. Odpočiň si. Po západe slnka pôjdeme do Infernos, zistiť niečo o tvojej sestre."

Chytila som ho za biceps, keď sa odo mňa začal odvracať. „Sľubuješ, že mi pomôžeš nájsť Rose?"

Jeho zelené oči ma takmer pohltili. „A čo mi za ten sľub dáš?"

„Čo za to budeš chcieť?" spýtala som sa šeptom, neuhýbajúc pohľadom.

V očiach sa mu zablyslo a vzápätí sa naplnili priam živočíšnou túžbou. Zoslabli mi kolená a zároveň mi po chrbte prebehol strach.

Desila som sa toho, ak bude chcieť mňa. A zároveň som sa desila toho, že to nebudem ja, čo bude po mne chcieť.

Sklonil sa ku mne, až som na líci ucítila jeho ľahké strnisko a vzápätí som začula jeho tichý, hlboký hlas.

„Zostaň nažive. To od teba chcem, drahá Freya."

A vytlačil ma z izby skôr, než som stihla zareagovať. Zostala som stáť pred zatvorenými dverami na sviečkami osvetlenej chodbe nepríjemne zmätená. Akoby som bola...sklamaná, že po mne Aeron nechcel viac.

Vari mi preskočilo?