Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 39

Ubehlo niekoľko dní, ktoré som strávila v prítomnosti Carol a dvoch slúžok. Občas som sa išla previesť na Hviezde a postupne som sa spriatelila aj s Edom. Bol to starý hundroš, sotva sa usmial, no s koňmi zachádzal láskavo a tak som vedela, že pod tým neprístupným zovňajškom bije nežné srdce.

V jeden večer, konkrétne päť dní od Aeronovho odchodu, som našla Mikhaila v knižnici. Od Valerie som si vypýtala legíny s tielkom, zaplietla som si do vlasy do hustého vrkoča a odhodlaná vybiť z tela energiu som vyhľadala jediného človeka – teda upíra – ktorý by mi mohol momentálne pomôcť.

„Potrénuješ so mnou?"

Mikhail sa nad mojou otázkou pobavene zazubil. „Potrebuješ sparing partnera?"

Prestúpila som z nohy na nohu. „Tak potrénuješ so mnou alebo nie?"

Miesto odpovede sa vzpriamil z kresla, v ktorom doteraz sedel a na nízky stolík položil rozčítanú knihu. Zbežne som si všimla, že je to politická autobiografia a cúvla som, aby som mu urobila priestor. Zdvihol dlhé paže nad hlavu a ponaťahoval sa.

„Nebojíš sa, že dostaneš na riť?"

Prižmúrila som na neho oči. „Aby si ty nedostal na riť, frajer."

Veselo sa rozosmial. „V poriadku. Tak poďme."

Porozhliadla som sa okolo seba po nádhernej knižnici. „Tu?"

„A kde inde?"

Spýtavo som sa na neho zahľadela. „Cedar Grove je obrovský. Chceš mi povedať, že tu nemáte žiadnu miestnosť vyhradenú na tréning?"

Mikhail ľahostajne pokrčil plecom. Keďže sa mi nedostalo slovnej odpovede, začala som naliehať.

„A kde trénujete?"

Tentoraz sa mu po peknej tvári mihla samoľúbosť. „Prečo by sme mali trénovať? Silu a rýchlosť máme danú od prírody vďaka tomu, čím sme."

„Tak to je pekná blbosť," založila som si ruky na hrudi. „Pokiaľ nič nerobíte, ako si chcete udržať rýchle reflexy? Bojové techniky? Nie vždy máte výhodu svojej sily a rýchlosti."

Mikhail sa uškrnul, no vzápätí stuhol. Pohľad mu padol za môj chrbát. Inštinktívne som sa obrátila, aby som videla, čo ho tak vykoľajilo.

Vo dverách do knižnice stál do nitky premočený Aeron. Jeho temný pohľad spražil akúkoľvek iskričku radosti, keď som ho zbadala, no odmietla som sa prikrčiť. Miesto toho som ešte viac vypla hruď a vystrčila bradu. Mikhail vedľa mňa pôsobil nervózne, akoby urobil niečo zlé, no ja som netušila, čo. Aeron na neho zazeral ako keby mu chcel na mieste rozdriapať hrdlo.

Potom som si všimla únavu v jeho tvári. Čierna košeľa, ktorá sa mu tak lákavo prilepila na hruď, bola na niektorých miestach roztrhaná. Akoby sa dostal do potýčky s divým zvieraťom.

„Si v poriadku?" vyletelo zo mňa skôr, než som to mohla zastaviť a dokonca som urobila krok k nemu.

Jeho zelené oči sa presunuli z Mikhaila na mňa a pribili ma o zem. Zdalo sa mi, akoby sa mu na krátku sekundu v očiach zjavilo prekvapenie po mojich slovách, no to sa rýchlo stratilo a nahradil ho opäť tieň.

Zrazu sme boli sami. Mikhail zmizol skôr, než som stihla zažmurkať a zmocnilo sa ma napätie. Niečo v Aeronovom postoji bolo iné. Črty tváre mal stuhnuté, výraz naštvaný, no unavený. Akoby som sa dívala na tigra v klietke.

Znenazdajky mi na chrbte vyskočili zimomriavky.

„Choď sa nachystať," prehovoril skôr, než som stihla otvoriť ústa. Jeho hlas znel odmerane a znenazdajky ma to zasiahlo. Neviem, v čo som dúfala, no jeho chladné privítanie ma zabolelo viac, než som si bola ochotná priznať.