Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 4

Všimol si ma skôr, než som dúfala. Akonáhle sa nám pohľady spojili, prebehlo mnou chvenie a chĺpky na zadnej časti krku sa mi postavili. Čím som bola bližšie, tým zreteľnejšie som ho videla. Jeho oči ma sledovali ako korisť, hoci sa znudene rozvaľovať na honosnej dobovej stoličke. Alebo to bol trón? Mal na sebe frak ako všetci ostatní, no pod ním čiernu košeľu s čiernou vestou a čiernou kravatou. Jeho oblečenie pôsobilo na pohľad takmer saténovo a nechutne draho. Svojím zjavom jasne dával najavo, kam patrí a mne v tej chvíli takmer spadlo srdce do nohavičiek.

Napriek tomu som vyrovnala plecia a pokračovala som k nemu. Celý čas som sa pritom snažila neostať hypnotizovaná jeho krásou. Bol to rozhodne najkrajší muž, akého som kedy videla, hoci jeho mužné, ostré črty boli takmer bolestivo dokonalé. Ak by to bol človek, jeho vek by som odhadovala tesne pred tridsiatkou.

„Už ani krok."

Takmer som nadskočila, keď sa predo mnou zrazu objavili dve gorily. Musela som sa veľmi snažiť, aby som nedala najavo strach, ktorý sa ma zmocnil. Podľa oblekov a výrazov – nezahrávaj si so mnou – som pochopila, že to museli byť Aeronovi osobní strážcovia.

Načo potrebuje upírsky arcivojvoda bodyguardov?

Asi si tým niečo kompenzuje.

„Pustite ju," ozval sa spoza chlapov ten najhriešnejší hlas, aký som kedy počula. Hlboký a zamatový, ktorý mi prešiel po celej chrbtici ako zmyselné pohladenie. Sledovala som, ako muži-gorily odstúpili a stretla som sa s nádhernými zelenými očami, ktoré ma okamžite pohltili.

Nespomínala som si, že by na mňa nejaký muž takto zapôsobil. Dokonca ani Callum nie. Zrejme za to mohla tá jeho nebezpečná, predátorská aura, ktorá ho obkolesovala. Mala som pocit, akoby som hľadela na smrteľne nebezpečného predátora – čo bola pravda. Napriek tomu som nedokázala odvrátiť pohľad.

„Kto si?" spýtal sa ma tým úchvatným hlasom.

Hoci stále pôsobil znudene a nezaujato, jeho prenikavo zelené oči ma takmer prepaľovali. Vzápätí skĺzli po mojej postave. Krv sa mi okamžite rozprúdila v žilách a v útrobách sa mi začalo hromadiť teplo spolu so zvláštnym napätím. Akoby sa mi celé telo prebudilo.

„Volám sa Freya," odvetila som s hrdo zdvihnutou hlavou, no v skutočnosti som mala chuť zvrtnúť sa a utiecť. Tento muž...bol až príliš.

Príliš krásny.

Príliš zvodný.

Príliš nebezpečný.

„A čo chceš odo mňa?"

Prebehla mnou triaška, keď sa jeho oči zdvihli z môjho výstrihu a zamerali sa na moju tvár. Neušlo mi, ako sa mu v nich mihol hlad. Čo ma však prekvapilo, bola moja vlastná reakcia. Neznechutilo ma to, ani nevystrašilo. Skôr potešilo. V tej chvíli akoby som bola aj šťastná, že som si nakoniec vzala tieto šaty. Pod jeho šacujúcim pohľadom som mala chuť začať sa ovievať. Ešte nikto na mňa takto nehľadel. Tak...pohlcujúco. Živočíšne.

„Tanec," odvetila som opovážlivo a vzápätí som zadržala dych, čakajúc na jeho odpoveď.

Nadvihol jedno hrubé tmavé obočie. „Prečo by som sa mal obťažovať s tebou tancovať?"

Ignorovala som jeho arogantný tón aj slová.

„Pretože správny džentlmen neodmietne pozvanie dámy do tanca."

Tentoraz sa mu v bolestivo krásnej tvári mihlo pobavenie. „Kto povedal, že som džentlmen?"

Tentoraz som to bola ja, kto nadvihol obočie. „Naozaj mi musíte odpovedať otázkou, pane?"