Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 37

Aeron sa na mňa spýtavo zahľadel. „Prečo si nahá?"

Sklopila som pohľad na svoje telo. Naozaj som nemala na sebe kúsok odevu. Stála som na malej lesnej čistinke pri žblnkotajúcom potoku a malej drevenej chalúpke úplne nahá.

„Dofrasa!" Dlaňami som sa pokúsila zakryť prsia aj lono. „Nedívaj sa na mňa!"

„Už som ťa videl nahú, drahá Freya. Musím však povedať, že ma ten pohľad nikdy neomrzí."

Nad jeho slovami som zavrčala.

„Vrátim sa však k svojej otázke. Prečo si nahá?"

S horiacimi lícami som zdvihla zrak k jeho tvári. Stál niekoľko metrov odo mňa na mieste, kde sme sa v jeho sne naposledy rozlúčili. Vyzeral, akoby ho niečo bolelo a pohlcujúcim pohľadom mi prechádzal po nahom tele.

„Bolo mi teplo, tak som sa v spánku vyzliekla," zamumlala som, odmietajúc mu povedať pravdu. Nikdy sa nesmie dozvedieť, čo som robila v jeho izbe.

Zdvihol ruku a luskol prstami. V jednej sekunde som tam stála ponižujúco nahá a v tej druhej už som mala na sebe svoje klasické pyžamové šortky s tielkom. S úľavou som spustila ruky k bokom, no pri pohľade na Aeronovu tvár ma opäť naplnil nepokoj. Zelené oči mu horeli.

„Prečo si odišiel bez toho, aby si mi niečo povedal?" spýtala som sa ho skôr, než mohol otvoriť ústa.

Ohromene zažmurkal. Potom sa mu kútik úst nadvihol do toho nesmierne príťažlivého, vlčieho úsmevu. „Chýbam ti?"

„To v žiadnom prípade," vystrčila som bradu. „Len som zostala...nemilo prekvapená. Všetci vedeli o tom, že si odišiel, iba ja nie. A navyše si odišiel s Gisele."

„Vidíš a predsa si to ty, draga mea, koho mám vo svojom sne a nie Gisele."

Zrejme za to mohol zvodný tón jeho hlasu alebo pohľad, ktorý ma prepaľoval, no skrútili sa mi prsty na nohách. Nepriala som si nič iné, len aby ma vzal do náručia a pobozkal so všetkou tou divokosťou, čo mu žiarila v očiach. Lenže toto bol iba sen.

„Takže," odkašľala som si, aby som odviedla svoju pozornosť iným smerom. „Znova som sa dostala do tvojho sna."

„Vyzerá to tak."

Porozhliadla som sa okolo seba, zastaviac pohľadom na skromnom drevenom domčeku. „Tu sme sa dostali naposledy."

Nepočula som jeho kroky, no zrazu bol pri mne. Z jeho náhlej blízkosti som takmer nadskočila. Len veľmi ťažko sa mi podarilo zachovať si neutrálny výraz.

Aeron na mňa nehľadel. Zrak plný pohnutých emócií upieral na dom. „Tu som sa narodil a vyrástol."

Mlčky som sa zahľadela na príjemne vyzerajú dom. Hoci pôsobil chudobne, z každého dreva akoby sršala láska. Vedela som si predstaviť deti, ako bosé behajú po tomto trávniku, kde sme stáli. V lete by čľupli do blízkeho potoka, aby sa ochladili. Mama by na nich dávala pozor cez okno, zatiaľ čo by varila obed a otec by rúbal drevo.

„Vyzerá to tu veľmi sympaticky," odvetila som a pozrela som na neho. V očiach sa mu mihotala bolesť, keď hľadel na dom. Akoby videl niečo, čo som ja vidieť nedokázala.

„Mal som pätnásť, keď ma odviedli do armády," Aeronov hlas znel akoby neprítomne. „Bol som ďaleko od domova, keď na túto pôdu vtrhli Turci."

Zmocnilo sa ma podozrenie, ako bude jeho životný príbeh pokračovať. Podvedome som sa pripravila na najhoršie.

„Čo sa stalo s tvojou rodinou?" spýtala som sa potichu, keď nič nehovoril.