Kráľovná krvi a tieňov (Lovci 1, Drakulove deti 1)

Kapitola 17

Mala som radšej zostať v džínsoch a tielku. Svoju chybu som si uvedomila v momente, ako som vyšla z izby a ocitla som sa na tlmene osvetlenej chodbe pri schodoch vedúcich na prízemie. Ako aj predtým, aj teraz som tu stála sama a dopadla na mňa ťarcha. S tiesnivým pocitom som si prešla dlaňou po hodvábnom bielom rukáve a potom som obidve ruky natiahla pred seba.

Obliekol si ma ako bábiku.

Cúvla som, aby som sa prezliekla do svojho starého oblečenia, no môj chrbát narazil na zatvorené dvere. Tep sa mi zrýchlil od náhleho strachu, keď som nahmatala kľučku. Očami som behala zo strany na chodbu dlhej chodby, ľakajúc sa každého pohyblivého tieňa od svetla čiernych sviečok.

Lenže dvere zostali zatvorené.

Sotva počuteľne som zavrčala cez stisnuté zuby a spustila som ruky povedľa tela. S chrbtom na dverách som sa zhlboka nadýchla, aby som si dodala odvahu. Potrebovala som pokoj. Rozvahu. Ak podľahnem svojmu strachu, bude to moja smrť.

Šaty sa mi zmyselne obtierali o nahé telo, keď som schádzala dolu schodmi. Dlaňou som prechádzala po drevenom zábradlí, nervózne tekajúc zrakom z jednej strany na druhú. Nervy som mala napnuté na prasknutie. Netušila som, z ktorého rohu na mňa vyskočí smrteľné nebezpečenstvo. Navyše som nemala pri sebe žiadne zbrane. Valeria ani Elisabetta mi nedovolili vziať si dýku, ktorú som si sem priniesla. Kam by som si ju však zastrčila?

Sídlom sa rozľahli jemné tóny klavíra, ktoré ma prinútili zastaviť uprostred schodiska. Prstami som pevne zovrela zábradlie. Zatajila som dych, aby som neprezradila svoju prítomnosť. Vzápätí som si však uvedomila vlastnú hlúposť. Upíry dokázali na niekoľko metrov počuť tlkot ľudského srdca. Zadržiavanie dychu mi teda určite nepomôže.

Prinútila som sa pokračovať. Neustále som mala na mysli Rose a to mi dodalo odhodlanie prejsť akýmkoľvek peklom, aké mi bude dnes nachystané. Neostávalo mi nič iné iba veriť kúzlu na červenej stužke, ktorá mi stále obopínala ľavé zápästie.

Vykročila som za zvukom klavíra. Vychádzal z tanečnej sály, ku ktorej som poznala cestu. Pri spomienke na bál mi na predlaktiach vyskočila husia koža. Tóny klavíra silneli, ako som sa blížila k vyrezávaným dreveným dverám vedúcim do sály.

„Vitaj, Freya."

Takmer som vykríkla od ľaku, keď sa spoza chrbta ozval hlboký, mužný hlas. Prudko som sa zvrtla, uvidiac za sebou stáť Aerona. Nepočula som ho prísť. Tak som sa zľakla, až mi na okamih prišlo zle od žalúdka a automaticky som si priložila dlaň na divo bijúce srdce.

Vzápätí ma pohltili jeho prenikavé oči a na strach som zabudla. Ako na povel sa vo mne zapálil oheň, ktorý sa mi sústredil v lone a rozlieval sa mi do celého tela. Cítila som, ako mi pod tenkou látkou bielych šiat tvrdnú bradavky. Priam bolestne som si uvedomovala fakt, že nemám nohavičky a to ešte znásobilo živočíšnu, surovú túžbu, ktorá mi naplnila žily.

Freya, spamätaj sa. Uvedom si, kto to je.

Pomaly, takmer lenivo ku mne vykročil. Hoci sa hýbal nenútene, neušiel mi predátorský výraz, ktorý sa mu zjavil v hriešne príťažlivej tvári. Dolu chrbticou mi prebehlo príjemné chvenie. Pred očami sa mi znenazdajky vybavili sny, ktoré sa mi o ňom snívali a vzápätí mi tvár pohltili plamene.

Aeron sa zastavil tesne predo mnou. Do nosa mi udrela jeho úchvatná vôňa, ktorá mi naplnila zmysly. Zoslabli mi kolená. Nespúšťala som pohľad z jeho tváre, zatiaľ čo sklopil zrak a pomaly, pomaličky si ma premeral. Jeho pohľad ma vyzliekal a pálil zároveň. Nezakryla som si bradavky, tak ľahko viditeľné spod tenkej látky a napriek turbulentným pocitom som vystrčila bradu.