Simple love?

The End

Ráno som sa zobudila ako  bez  duše . Nevedela som čo mám robiť , a tak som sa rozhodla  , že  zostanem v posteli. Zapla som si pesničky (depresívne)  , otočila som k stene  a zase som rozmýšľala nad Lukasom.  Po chvíli mi začali tiecť malé pramienky  sĺz po  lícach. Hneď som si ich utrela , nechcela som aby ma niekto videl plakať.

Po  hodine som vstala  a s barlami  som išla  do kúpeľne  kde som následne  za sebou  zamkla. Keď som sa prezliekala , uvidela som ranky na mojej nohe. Len mi  ukazovali ako veľmi trpím. Prečo vždy  trpím iba ja  ?  Čo som komu spravila ? Ja som chcela iba  schudnúť , nie zaľúbiť sa do nejakého vychrtlého magora!  Ja už  to nezvládam , ja už nemôžem !  Toto už  je moc ! Ani nad tým nerozmýšľaj , že sa zabiješ ! Ale keď ,  to sa nedá , ja to  nemôžem už  zniesť , mama , nemocnica , Lukas.  To nedám !

Zobrala som si žiletku a podrezala som si  žili. Už som cítila  iba tú úľavu v mojom srdci. Ten pokoj ! úplne žúžo! A potom už nič iba  tma.......

ˇˇSáraˇˇˇ

Veronika už bola nejako dlho  v kúpeľni. "Klop ,Klop " zaklopala som jej  na dvere . Nič. Skúsila som otvoriť  dvere ,   boli zamknuté . ,, Verona , otvor okamžite  tie dvere !" Nič  ,  žiadna uštipačná poznámka !Proste nič ! ,,Vera  ? Si v pohode ?" Zase nič. Do pekla  čo  je to sňou ? ,, Okamžite otvor tie posrané dvere , inak ich  tu rozdrbem !" to  už som kričala na ňu.  Zase nič. Potom som si spomenula , že mám ešte jeden kľúč. Utekala som  pre neho.  Ten jej kľúč som som vytlačila a dala  tam môj a  otvorila dvere. Chytila som si ústa a rozvlikala sa. Uvidela som tam Veru   na zemi a okolo nej  kaluž krvi. Rýchlo som si kľakla k nej a zmerala som pulz. Nič. To ma prinútilo ešte k väčšiemu  plaču. Zavolala som záchranku. Otcovi som radšej nevolala  , nezvládla  by som mu  to povedať.Že už Veronika  , nieje medzi nami. Radšej som zavolala Marekovi  , nech hneď príde. 

Po 15 minutách konečne zazvonil zvonček a prišla Sanitka. Skonštatovali už len to  , že je  mŕtva. Sedela som sa  svojej posteli a  plakala. Zrazu ma niekto objal okolo brucha. (chápete) Bol to  otec ,  v očiach mal slzy.

Po 2 dňoch

Ráno som sa zobudila s bolesťou hlavy. Viem s čoho  je s toho ako  som v kuse dva dni plakala. Tie  slzy nešli zastaviť  a ja som ani nechcela. Je mu smutno  za mojou  otravnou sestrou. Chýba mi tu . Bez nej je tu tak  prázdno ,  pochmúrne. Vstala som obliekla som sa do čierneho  a  išla sa pokúsiť niečo zjesť. No nič som ani do úst nemohla dať. Ešte k tomu  dneska mala Veronika pohreb a ja som hneď vedela, že budem zase plakať.

Pohreb  prebehol dosť smutne. Aj nebo plakalo snami. Aspoň , že bol pri mne Marek  držal  ma aby som náhodou neodpadla, lebo pár krát sa mi  zatočila hlava. Celí  ten "obrad" som plakala a aj otec no čo ma najviac  ranilo bolo to  , že   am neprišla mama. Boli  tam všetci starký  , blížni , kamaráti , Lukas , ktorý tam plakal ako mali chlapec. Normálne mi ho bolo ľúto.

Po roku

 Ešte stále som sa nespamätala  z  Veronikinej smrti ale nejako to zvládam . Ešte stále chodím  s Marek. Otec , už je tiež na tom lepšie  ale  ne úplne.

*************************

Tak a toto je koniec ! Ďakujem  Vám za vašu  priazeň a krásne komentáre. Ja viem , že som to  na rýchlo ukončila , ale keď ja už  tento príbeh nemôžem  písať! Až príliš ma to bolí !( Myslím  tým  že chcem aby  časti s toho príbehu boli skutočne , aj keď viem  ,  že nikdy nebudú a  preto  mi  to tak strašne ubližuje ) Prosím nehnevaj sa na mňa :( Ale aj tak som na  tento príbeh pyšná ! Ešte raz  ĎAKUJEM za vašu pozornosť a trpezlivosť !!! Love you all !<3 <3