Ella and Alex

9.••

Ella

"Ahoj Laura, čo potrebuješ?" spýtala som sa hneď, ako som hovor prijala.
Čakala som na jej odpoveď, ktorá sa však ani po pár sekundách neukázala. Nevedela som, čo sa deje, čo v mojom tele okamžite vyvolávalo  zmiešané pocity strachu a nervozity, ktoré sa každou premlčanou sekundou zväčšovali a zväčšovali.

Vzlyk, ktorý sa po chvíli z druhej strany telefónu ozval a ktorý pretal to ohlušujúce ticho moje obavy o Lauru zdvojnásobil.

"Ella, prosím... príď." povedal Lauryn už skoro šepkajúci hlas zalikávajúci sa od vzlykov a moje srdce začalo okamžite zbesilo narážať do hrude. Na nič viac som nečakala a behom sekundy sa rozbehla do šatníka.

V tú chvíľu mojou hlavou ani len náznakom neprebehla myšlienka toho, že na mojej posteli sedel človek, ktorý vlastnil každú jednu moju myšlienku a každý kúsok môjho srdca a že som už dávno mohla ucítiť teplo jeho tela, vôňu a chuť jeho pier, ktoré som dovtedy ochutnávala len v snoch.

Jediná vec čo mi v tej chvíli neustále bežala mysľou bola Laura a strach, ktorý sa mi pomaly, no zato až príliš presne rozlieval po tele.

V hlave mi behali tie najhoršie možné scenáre, ktoré sa jej mohli stať, čo moju hlavu a telo privádzalo do šialenstva.
Rýchlosťou blesku som na seba navliekla čierne skinny jeans a prvé tričko, ktoré sa mi dostalo pod ruku.

Netrápilo ma, že sa to ku sebe vôbec nemuselo hodiť, pretože času na premýšľanie o tom čo si na seba oblečiem som veľa nemala.

Ihneď ako som zo šatníka vybehla moje oči spadli na posteľ, na ktorej už dávno nikto nesedel, čo ma nechtiac čiastočne sklamalo. Tak nejak som však mohla očakávať, že to neskončí podľa mojich predstáv, no bola som až príliš naivná.

Rýchlo som otvorila dvere od mojej izby a utekala do kúpeľne, kde som si odmaľovala včerajší make-up, z ktorého už aj tak skoro nič neostalo. Keď som bola hotová bežala som dole po schodoch bez premýšľania o tom, že by mohli moje rýchle kroky niekoho v dome zobudiť. Jediné čo som chcela bolo sa čo najrýchlejšie dostať k Laure.

Keď som mala už všetko potrebné na odchod na sebe otvorila som dvere a utekala von. V tej rýchlosti sa za mnou samé zatvorili.

Bežala som po chodníku a cítila, ako sa moje telo celé trasie. Srdce mi rýchlo narážalo do hrude a dych sa mi každou zabehnutou sekundou čoraz viac zrýchľoval. V hrdle som ucítila pálivú bolesť, ktorá bola spôsobená prirýchlim vdychovaním vzduchu. Aj keď som už poriadne nevládala ani stáť nezastala som a utekala ďalej. Bolesť v priedušnici aj naďalej neustávala, no snažila som sa ju ignorovať.

Z posledných síl, ktoré si moje telo ešte uschovávalo som dobehla ku vchodovým dverám. Ukazovákom som stlačila zvonček. Z hlboka som dýchala a prešľapovala z jednej nohy na druhú.

Za sklom vchodových dvier som jasne videla približujúcu sa siluetu človeka, ktorá bez dlhšieho čakania dvere predo mnou otvorila.

"Ahoj Ella." povedala pani Evansová s hrejivým úsmevom na perách.

"D-Dobrý deň." zadýchane som odpovedala a snažila sa vytvoriť čo najpresvedčivejší úprimný úsmev.

"Ella srdiečko, ty si utekala, keď si taká udychčaná?" spýtala sa so starostlivým výrazom a rukou mi prešla po pleci. Na nič viac ako len prikývnutie som sa nezmohla.

"Poď ďalej, Laura je hore v izbe. Celý deň odtiaľ nevyšla. Prosím buď taká dobrá a keď pri nej budeš odkáž jej aby si prišla zobrať niečo pod zub." hovorila načo som ja v priebehu jej slov vošla dnu do domu. Zúfalosť a starostlivosť boli v jej hlase neprepočuteľné.