Ella and Alex

50.••

Ella (o týždeň neskôr)
Odo dňa kedy sme sa s Alexom "pohádali" ubehol už celý týždeň. Jeden celý týždeň, čo som ho vídala len z diaľky od svoje skrinky. Ani raz za celý ten čas sa mi nepodarilo k nemu priblížiť na viac ako 10 metrov. Vždy, keď som sa už konečne odhodlala za ním zájsť a zistiť, čo sa deje bol to ako zákon schválnosti, no neustále mi do cesty niečo skočilo.

Laura, učiteľ, či len hustý dav žiakov, ktorí mi zatarasili cestu za ním. Skúšala som mu volať, písať, no ako náhle na to malo prísť stiahla som sa a ako ten najväčší slaboch zutekala. Mala som strach z toho čo by mi povedal. Jedna moja časť prahla po odpovedi na otázku 'prečo ma celý ten týždeň obchádzal a ignoroval?' No tá druhá bola z možnej odpovede na smrť vystrašená až tak, že sa jej podarilo vtiahnuť moju myseľ pod jej krídla strachu a získať nad ňou dominantnosť.

Viac krát za ten čas, ktorý som po väčšine trávila v mojej izbe s očami skúmajúcimi strop, mi hlavou preletovala myšlienka, ktorá sa zdala ako možná príčina Alexovho obchádzania. Nemuselo to byť správne odôvodnenie, no nech som nad tým už rozmýšľala akokoľvek, na iný dôvod som neprišla. Nič by nedávalo väčší zmysel ako to, že som to zrejme minulý piatok prehnala a moje správanie bolo očividne až moc unáhlené.

Mrzelo ma ako to dopadlo, no nič také sa stať nemuselo, ak by sa nerozhodol zatajiť mi to. Bolelo ma to. Bolelo ma to, že vôbec dokázal čo i len na sekundu pomyslieť na to, že by mi klamal. A najviac bolelo to, že to už viac krát dokázal spraviť. Dokázal mi klamať priamo do očí. Bolo to ako by sa mi srdce menilo na pavučinu.
Čo i len jeden silnejší dopad kvapky dažďa, či silnejší závan vetra a celá pavučina je razom preč. Aj keby chceli vlákna držať seba viac pokope, okolité pôsobenie javov je silnejšie.

Alex bol ako vietor. Niekedy jemný a ľahký vánok, prečesávajúci sa mojimi vlasmi. No inokedy bol ako prírodná katastrofa, ničiaca všetky moje nitky. Najhoršie na tom však bolo to, že aj keď ma ničil a aj keď mi pomaly ubližoval, aj tak som nebola ochotná vzdať sa ho.

Celú hruď mi obopínal pocit smútku, sklamania, no aj strachu z toho, čo v blízkej budúcnosti bude nasledovať.
Podvedome som cítila, že niečo nebude v poriadku, no snažila som sa presvedčiť o opaku.

Ešte pred tým ako som vyšla z izby môj pohľad zablúdil ku hodinkám, stojacim na nočnom stolíku ukazujúc 7:15. Po väčšine som nebola prichystaná tak skoro, no pár dní som už nemohla poriadne ani zaspať. Každú chvíľu mi hlavou vŕtalo, čo sa asi ešte v ten deň ako Alex odišiel dialo. Keď som sa na to opýtala Matiasa nebol na tú tému nijak zhovorčivý. Jediné čo mi povedal bolo, že to bol fajn večer. Nič viac, nič menej.

Vedela som, že by som ten deň nerozoberala až do tých najmenších detailov, no Mayinov prítomnosťou môj záujem o to stúpal. Nechcela som si to pripustiť, no začala som pochybovať o tom, že by sa o nič Maya v ten deň nepokúsila a že by Alex s jej návrhmi nesúhlasil.

A možno som len príliš paranoidná a domýšľavá, čo sa Mayi týka.                            
Šuchtavým priam mŕtvolným krokom som sa dostala do kuchyne, kde na mňa čakalo prekvapenie v podobe mami sediacej za stolom popíjajúc jej rannú kávu.

"Dobré ráno." povedala som a mierne sa na ňu usmiala, keď sa jej pohľad zastavil na mne. Posadila som sa na moje tradičné miesto a neprítomne sa začala hrať s okrajom umelohmotnej podložky.

"Ahoj zlatko." odpovedala a pár krokmi podišla ku mne. Na čele mi zanechala bozk a so stálym úsmevom ma perách sa odobrala s hrnčekom v ruke ku kuchynskej linke.