Ella and Alex

25.••

Alex ku mne nastavil svoju ruku a ja som do nej vložila tú moju. Preplietol si so mnou prsty. Nemohla som odtrhnúť pohľad od našich spojených rúk.

Spolu sme kráčali po školskom parkovisku, na ktorom stáli už len autá učiteľov. Všetci žiaci sa vyparili mihnutím oka.

Nevedela som, kde kráčame. Až po chvíli som zbadala Alexové auto, pri ktorom sme zastali. Moje obočie sa skrčilo. Nechápala som, ako je možné, že jeho auto stojí na parkovisku, keď ráno šiel s nami.

Alex si všimol môj výraz. "Stalo sa niečo?" opýtal sa. Svoj pohľad som odtrhla od auta stojaceho predo mnou a otočila sa na Alexa.

Pokrútila som hlavou. "Len mi nejde do hlavy, čo tu to auto robí keď si išiel ráno s nami." povedala som a rukou ukázala na auto.

"Včera som si ho tu zabudol." jednoducho odpovedal a senzorom odomkol dvere. Prešiel na stranu šoféra a nastúpil.

Spravila som to isté a nastúpila na stranu spolujazdca. Ruksak som si položila na kolená. "Ako sa dá zabudnúť na auto?" znova som sa ku tomu vrátila. Čakala som čo mi odpovie.

Alex si povzdychol a pozrel sa na mňa. "Ella naozaj sa mi to nechce rozoberať. Jednoducho som naň zabudol." unudene povedal.

"Aha, Dobre..." povedala som a začala sa venovať pásu, ktorý som si zapla.

"Hneváš sa?" opýtal sa a ja som sa na neho pozrela.

"Nie." povedala som a venovala mu malý úsmev.

Vedela som, že za tým niečo bude. Ani neviem prečo no zaujímalo ma to. No nechcela som znova vyzvedať.

Alex strčil kľúč do zapaľovania a otočil ním na stranu. Autom sa ozval zvuk pradiaceho motora. Pohli sme sa a vyšli zo školského parkoviska.

Celú cestu sme boli obidvaja ticho. Ja som pozorovala mihajúcu sa krajinu za oknom a Alex sa plne sústredil na cestu.

Po asi 20 minútach som už z diaľky videla náš dom. Zastali sme na chodníku pri Alexovom dome. Otvorila som dvere a chcela vystúpiť, no Alex ma jemne chytil za ruku a vrátil späť do auta.

"Musíš ísť už domov?" opýtal sa a ja som nechápala kam tým smeruje.

"No.. Mala by som. Prečo?" opýtala som sa a mierne skrčila obočie. Alex stiahol svoju ruku z tej mojej a nervózne si poškrabal hlavu.

"Ja.. Naši nie sú doma a tak ma napadlo či by si nechcela ísť k nám?" neisto sa ma opýtal.

Na lícach sa mi vytvoril červený rumenec. Jeho neistotou mi prišiel strašne zlatý. "Rada." odpovedala som.

Na jeho tvári sa usadil úsmev. Obidvaja sme vystúpila z auta a Alex ho zamkol. Prešli sme ku bráničke, ktorú Alex otvoril a nechal ma prejsť ako prvú. Usmiala som sa.

To isté spravil aj pri vchodových dverách. Vošla som do domu a vyzula si topánky, ktoré som uložila vedľa ostatných. Bundu, ktorú som držala v ruke som si zavesila na vešiak.

Keď som už bola so všetkým hotová pozrela som sa na Alexa, ktorý na mňa už upieral svoj pohľad. "Tak?" opýtala som sa s nervóznym úsmevom na perách.

Alex prešiel ku mne a chytil ma za ruku. Ťahal ma po schodoch hore. Celú cestu do jeho izby som sa usmievala. Hneď ako sme vošli Alex za mnou zatvoril dvere. Ja som si z pleca dala dole ruksak a položila ho ku stene vedľa dverí.