Ella and Alex

26.••

"Vážne už musím ísť." povedala som a chcela som sa postaviť z postele, na ktorej sme ležali. No Alex ma znova stiahol naspäť.

"Ešte chvíľku." povedal a ruku si prehodil cez moje brucho a pritiahol si ma bližšie ku sebe. "To už hovoríš pol hodinu." povedala som a zasmiala sa.

"Ja viem. No nemôžem za to, že chcem byť v tvojej blízkosti najdlhšie ako sa dá." povedal a vyšvihol sa nado mňa. Usmiala som sa.

Na vzájom sme si hľadeli do očí. "Alex?" ozvala som sa a tým prerušila ticho, ktoré vládlo v celej izbe.

"Áno?" opýtal sa a usmial sa.

"Ako to teraz medzi nami vlastne je?" táto otázka mi už dlho vŕtala v hlave.

"Čo tým myslíš?" nechápavo sa opýtal a posadil sa. Taktiež som si sadla a pozrela sa mu do očí.

"Myslím tým, či toto..čo je práve teraz medzi nami berieš vážne alebo je to len chvíľkové pobláznenie a za pár dní ťa už omrzím?" opýtala som sa a hlavu sklonila do dola.

"Ako ťa mohlo niečo také vôbec napadnúť?" opýtal sa a prisunul sa ku mne. Medzi prsty chytil moju bradu a vyzdvihol ju do hora. Znova sa vpíjal do mojich očí. "Znamenáš pre mňa oveľa viac ako si myslíš Ella.. Nie si žiadne chvíľkové pobláznenie. A už vôbec ma neomrzíš.. Nikdy." dodal.

Moje srdce poskočilo radosťou. Nič tak pekné mi ešte nikto nepovedal. "Aj ty pre mňa znamenáš veľa Alex." povedala som a tú malú vzdialenosť medzi nami prerušila.

Naše pery spolu znovu začali "tancovať". Prsty som si znova zaplietla do jeho jemných vlasov a začala za ne mierne ťahať.

Tento pocit ma nikdy neomrzí. Jeho mäkké a plné pery by som kľudne mohla ochutnávať celý deň.

Po chvíli som sa odtiahla a zahľadela sa do jeho očí. "Ale teraz už naozaj musím ísť." povedala som s prstami stále zamotanými medzi jeho vlasmi. Alex len prikývol.

Postavila som sa z postele a zo zeme si vzala svoj ruksak, ktorý som si prevesila cez plece. Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Počkala som kým výde aj Alex a spolu sme zišli po schodoch dole.

Zastala som pri mojich topánkach, ktoré som si obula. Keď mi na obidvoch nohách zo šnúrok vznikol motýlik narovnala som sa a z vešiaka si zvesila bundu.

Otočila som sa na Alexa opierajúceho sa o stenu. "Ďakujem za pozvanie." povedala som a usmiala sa. Prešiel ku mne a za boky si ma pritiahol bližšie.

"Budeš mi chýbať." povedal a na mojich perách zanechal bozk.

"Aj ty mne.." povedala som a odtiahla sa.

"Ozaj..Dáš mi tvoje číslo?" opýtal sa.

"Nedávala som ti ho už?" opýtala som sa s pokrčeným obočím.

"No pokiaľ si pamätám tak ešte sme sa ku tomu nedostali." povedal a usmial sa.

"Aha..jasné dám ti ho." Alex si z vrecka vytiahol mobil. Nadiktovala som mu moje číslo.

"Napíšem ti." oznámil mi a telefón si odkladal naspäť do vrecka. Prikývla som. Rozlúčili sme sa a ja som vyšla von.

Kráčala som po chodníku až som sa dostala ku nášmu domu.

Otvorila som vchodové dvere a vstúpila. Vyzula som sa a tašku zhodila na zem. Bundu som znova zavesila.