Ella and Alex

17.••

'Cŕŕŕŕŕn' ozvalo sa celou školou. Z úľavou som si vydýchla. Konečne tento cirkus končí. Všetci sa postavili a odchádzali z triedy s taškami na pleciach. Len ja a Erik sme boli medzi poslednými. Zatiaľ kým som si poodkladala všetky zdrapy papiera, ktoré som spolu s Erikom popísala a pozatvárala učebnicu a zošit, Erik stál vedľa lavice pozorujúc čo robím.

Keď som už mala všetko poodkladané a zatvorené vzala som si veci do jednej ruky a druhou zasunula stoličku. S Erikom sme vyšli z triedy a šli ku svojim skrinkám. On má skrinku bližšie ku triede, takže zastal a ja som pokračovala v ceste kým si do nej niečo odkladal.

Na chodbe bolo znova rušno a plno. Zastala som pri skrinke a otvorila ju. Učebnice v rukách som si položila do vnútra a vytiahla ruksak, kde som ich všetky nahádzala.

Zrazu na chodbe nastalo menšie ticho, čo znamenalo buď to, že idú štvrtáci alebo sa niekto potkol a zletel na zem. Rozhodla som sa to zistiť a preto som zatvorila skrinku a pozrela sa smerom, ktorým aj ostatný.

Zrak sa mi zasekol na štvrtákoch schádzajúcich dole schodmi. Videla som ako nad nimi slintajú všetky dievčatá na chodbe.

Zadívala som sa na nich, a práve vtedy som si ho všimla. Išiel úplne vzadu spolu s Matiasom. Na tvári sa mu pohrával široký úsmev. Bol ešte krajší ako keď mal vážnu tvár. Vôbec nechápem prečo sa neusmieva častejšie.

Celého som si ho obzrela. Na sebe mal oblečené čierne jeansy a svetlo modrú rifľovú košeľu, na ktorej boli rozopnuté rukávy a vytiahnuté ku lakťom. Účes mal nasmerovaný do jednej strany. No stále to boli tie Alexové chaotické a rozhádzané vlasy.

Nevedela som od neho odtrhnúť pohľad, stále som mu blúdila po rysoch jeho tváre. Až som sa dostala ku jeho azúrovo modrým očiam. Práve vtedy sa na mňa pozrel. Jasne som cítila ako moje srdce vynechalo zopár úderov.
Nemohla som si pomôcť a zahryzla sa do pery. Alex si to všimol a široko sa na mňa usmial. Úsmev som mu opätovala, cítila som ako sa mi do líc vháňa červeň. Neustále sme udržiavali očný kontakt.

"Áá tu si." ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa dostala späť do reality. Pozrela som sa na Erika stojaceho vedľa mňa.

"Vôbec som ťa v tom dave nemohol nájsť." povedal a svoju ruku obtočil okolo mojich pliec. Nič som nepovedala len som sa znova pozrela tým smerom, kde stál Alex. No už tam nebol. Bola som si istá, že pred chvíľou tam ešte stál.

"Môžeme ísť?" znova sa ozval Erik a ja som len prikývla. Prešli sme až ku východu/vchodu do školy. Erik zložil svoju ruku z mojich pliec a zatlačil na dvere. Rukou mi naznačil aby som vyšla prvá.

"Ďakujem." poďakovala som a úprimne sa na neho usmiala. Úsmev mi opätoval. Spolu sme vyrazili von zo školského areálu. Prechádzali sme školským parkoviskom a ja som znova cítila niekoho pohľad. Otočila som sa tým smerom odkiaľ sa mi zdalo, že ma niekto pozoruje.

Môj zrak sa znova stretol s tým jeho. No tento raz mu už tvár nezdobil široký úsmev ale vážny výraz s mierne nakrčeným obočím. Nechápala som ako sa jeho nálada behom sekundy dokázala zmeniť. Dlhšie som už náš očný kontakt nemohla udržať a preto som sa od neho odvrátila.

Nerozumiem prečo sa na mňa tak pozeral. Veď predsa pred chvíľou sa na mňa ešte usmieval a teraz toto? Alebo, že by ten úsmev nepatril mne ale niekomu za mnou?