Ella and Alex

11.••

Pomaly som sa postavila z postele a rozhodla sa ísť rovno dole. Oblečenie, ktoré som mala na sebe aj u Laury som si nechala. Nebrala som za potrebné prezliekať sa do niečoho lepšieho a ani sa namaľovať. Erik ma poznal ako vlastné topánky či namaľovanú alebo nie. 

Ihneď ako som sa dostala na dolné poschodie, docupitala som až ku vchodovým dverám. Podlaha bola studená a aj napriek ponožkám som jej chlad cítila. Dostávala sa do každej bunky na mojich nohách. Opatrne som sa zohla po jednu z čiernych conversiek a začala si ju nazúvať na nohu. No mamin hlas, ktorý sa zrazu ozval ma od mojej činnosti vyrušil.

"Kamže, kamže slečinka?" prestala som viazať šnúrky a môj pohľad doteraz zapletený do mojich šnúrok som pomaly premiestnila na ňu.

"Von." povedala som jednoducho. Povedať, že som o jej náhlu starostlivosť nestála bolo až príliš slabým vyjadrením citov, ktoré mi pri pohľade na mamu kolovali telom.

"S kým?" opýtala sa nechápavým tónom hlasu. Nemala som náladu sa s ňou rozprávať. Nie teraz, keď som sa ponáhľala za Erikom.

Nikdy sa nestarala, kde som alebo s kým som. A ako by aj mohla keď trčala neustále v práci. Nikdy mi ani jeden jediný krát nezavovala a neuistila sa či som v poriadku. No zrazu si myslela, že keď bola jeden deň doma, mala právo si nárokovať na moju prítomnosť.

"S Erikom." povedala som a svoj pohľad smerujúci na jej nechápavú tvár som opäť premiestnila na biele, pomaly zašednuté šnúrky.

"Ako si to predsatvuješ Ella? Dnes som konečne doma za celý týždeň. Myslela som si, že ho strávime spol-" nedovolila som jej dokončiť slová linúce sa jej z pier a skočila jej do reči. Oči som znova premiestnila do jej tváre.

"Ako si to predstavujem ja? Ako si to predstavuješ ty, mami. Myslíš si, že keď si jeden deň doma, tak sa budeme všetci zrazu hrať na veľkú, šťastnú rodinu, kde sa máme všetci veľmi radi a podobne?" povedala som a cítila hnev a smútok zmiešaný dokopy ako mi koloval každou čo i len tou najmenšiu žilou v mojom tele.

"E-Ella o čom to hovoríš?" prekvapene a zároveň nechápavo sa ma opýtala. Jej hlas bol zrazu tak veľmi neistý.

"O čom hovorím? Hovorím presne o tom, že na mňa a Matiasa zvysoka kašlete. Nestaráte sa o to či máme čo jesť, či sme chorí alebo či nás niečo netrápi. Vymenili ste nás za peniaze tak rýchlo a ani si to neuvedomujete." Mama na mňa pozerala s mierne otvorenými ústami. Bolo mi ľúto, čo som jej povedala, ale viac som to už v sebe dusiť nevládala. Potrebovala som to vypustiť. Povedať jej čo si myslím.

"A ak ste si doteraz nevšimli, že ste ako rodičia zlyhali, museli ste byť slepí." dodala som. Mama aj naďalej nič nevravela, len sa na mňa hľadela. Pokrútila som hlavou a znova sa začala venovať šnúrkam.

Do chodby zrazu vtrhol nechápavý Matias, čím prebil ubíjajúce ticho, ktoré vládlo celou chodbou.  "Čo sa to tu deje?" spýtal sa s obočím jemne nakrčeným a pohľadom preskakoval medzi mnou a mamou. No ani jedna sme zo seba nič nedostali.

"Tak vysvetlí mi to už niekto?" frustrovane rozhodil rukami, keď sa na jeho otázku nedostavila žiadna odpoveď. Keď som už mala šnúrky popreplietané medzi sebou vytvárajúc motýlika, postavila som sa a svoj pohľad spojila s tým Matiasovym.

"Nech ti to vysvetlí mama, ja sa ponáhľam." povedala som a bez ďalších zbytočných slov som sa otočila a otvorila vchodové dvere. Ignorovala som Matiasové volania môjho mena. Nemala som silu sa otočiť a čeliť jeho otázkam. Dnes toho na mňa bolo už priveľa.