Ella and Alex

54.••

Ella

Matiasovo auto zastalo pred našim domom. Nemala som ani to najmenšie tušenie koľko hodín mohlo byť. Nedokázala som vnímať dianie okolo mňa, pretože celá moja myseľ a hlava boli mimo reality naokolo. Nemohla som sa sústrediť na nič. Jediné čo som chcela vnímať a čo som dokázala vnímať boli spomienkové obrazy z dnešného večera, premietajúce sa pred mojimi očami.

Bolo to akoby som sa pozerala na film, ktorý moje už tak dosť zničené srdce každou novou snímkou ničil viac. Bolo nemožné sa od neho aj napriek tomu ako veľmi mi ubližoval odtrhnúť. Dokázal prevziať kontrolu nad celým mojim telom a podvoliť si ho na svoju stranu, ktorá ma chcela zničiť ešte viac.

"Ella, prosím poď." ozval sa hlas, ktorý ma dokázala vytrhnúť z môjho premýšľania a pomohol mi dostať sa späť do bolestnej reality po tak dlhej dobe mimo nej. Svoj pohľad, ktorý bol doteraz zapichnutý do chrbta sedadla predo mnou som uprela do Lauriných očí, v ktorých bolo toľko ľútosti a nežnosti zároveň. Snažila sa každé jedno slovo vychádzajúce jej z pier hovoriť ako najopatrnejšie vedela.

Bola som pre nich ako porcelánová bábika, ktorá by sa jediným vyslovením nepremysleného slova, mohla rozbiť na milión malých kúskov. Pravdou však bolo, že táto porcelánová bábika bola už dávno roztrieštená na niekoľko malých kúskov.

Neodpovedala som. Bola som až príliš slabá nato, aby som zo seba dokázala niečo dostať. Moje hlasivky boli nepoužiteľné. Bez slova či iného náznaku súhlasu som sa postavila a v objatí Lauriných rúk okolo môjho tela a Matiasovej bundy, ktorá mi sídlila na ramenách sme sa vydali ku dverám nášho domu.

Ruky, ktoré som mala doteraz spustené pozdĺž môjho ešte stále studeného tela som si obtočila okolo brucha. Oči mapujúce chodník sa premiestnili na náš dom, v ktorom sa aj napriek neskorým hodinám svietilo. Môj zrak, sa bez toho aby som o tom čo i len na pár sekúnd popremýšľala dostal na dom vedľa nášho. Nechcela som sa naň pozerať, pretože každá ďalšia stotina mojich očí na ňom, mi do mysle vkladala spomienky prežité s osobou v ňom žijúcej.

Moje oči sa okamžite pri predstave Alexa, jeho úsmevu, bozkov, objatí a vône začali samovoľne plniť mne tak známou tekutinou, stekajúcou po tak známych cestičkách na mojich lícach.
Ešte stále som nedokázala spracovať a prijať to, že medzi mnou a Alexom je len priepasť plná spomienok, ktorá sa už nedá spojiť.

S Laurou a Matiasom, ktorý spolu s Elison išiel mierne tackavou chôdzou pred nami v doprovode nadávok na Alexa a vyhrážkami sme sa dostali ku hlavným dverám, kde vybral zväzok kľúčov ukrývajúci vo vrecku od nohavíc a dvere odomkol.

Hneď po nich som do útrob tepla vošla ja a Laura. Nízka teplota môjho tela s radosťou uvítala teplo sálajúce zo vzduchu. Laura mi pomohla vyzuť sa a odložiť Matiasovú bundu na vešiak.

"Tak strašne ma to mrzí Ella. Nikdy som nemal dopustiť aby sa Alex k tebe dostal tak blízko a už vôbec nie to aby ti ublížil." povedal Matias a moje studené líca prekryl svojimi veľkými a oproti mne teplými dlaňami, ktoré mi pripomínali tie Alexové. S ustarosteným pohľadom mi hľadel do mojich ešte stále slziacich očí, vypúšťajúcich na povrch slzy ktoré mi zmočili celé líca, po ktorých Matias prešiel palcom a so smutným úsmevom mi hľadel do očí.

Nestihla som nijak zareagovať na jeho slová a uistiť ho, že on za nič nemôže aj keď si myslí pravý opak, keď sa do chodby vrútila mama s rozospatým výrazom tváre a v župane okolo tela, čo prinútilo Matiasa svoje ruky z mojej tváre zložiť.

Pohľadom prešla po všetkých osobách stojacich v jej predsieni až sa zastavila na mojich očiach a jej výraz sa z nechápavého zmenil na vystrašený. Na nič nečakala a ihneď ku mne pribehla a moje ramená stisla vo svojich rukách.