Ella and Alex

2.••

Postavila som sa a so špinavým tanierom v ruke som sa vybrala k drezu, kde som som ho položila. "Tak, aké to bolo?" opýtal sa ma Matias.

"Bolo to...fajn." odpovedala som. Vedela som, že takáto odpoveď neuspokojí jeho dušu a určite ho to nenechá chladného. Vec, ktorú som sa za ten čas strávený s Matiasom naučila bolo to, že nenávidí, keď niekto neodcení jeho snahu.

"Fajn? Len fajn? Vážne som sa snažil aj keď som vôbec nemusel a ty mi povieš, že to bolo fajn?" povedal so zamračeným obočím a výrazom naberajúcim rozčúlenie.

"Alex, ak mi aj ty povieš, že to bolo len fajn, tak sa už vážne urazím." vydýchol s jasne slúchateľným hnevom.

Alex odtrhol pohľad od taniera a s plnými ústami sa pozrel na mňa. Jeho azúrové dúhovky ma prepalovali každou ubehnutou sekundou viac a viac. Cítila som sa akoby ma dokázal jedným pohľadom celú prečítať. Nenápadne som na neho žmurkla. Prehltol posledné kúsky palaciniek a ešte predtým ako prehovoril si odkašlal.

"Ehm...Nebolo to zlé, ale mal som aj lepšie." povedal a prázdny tanier naznačujúci presný opak jeho slov od seba odtisol.

Matiasovi začala vystupovať žila na krku, ktorá sa mu objavovala vždy keď ho niečo rozčuľovalo. rovnako ako žila aj zaťaté päste boli jasný príznakom hnevu kolujúceho v jeho žilách.

"To nemyslíte vážne! Tak ja sa tu snažím a vy to ešte ofrflete...Viete čo?..Nabudúce si robte raňajky sami." urazene si prekrížil ruky na hrudi. Reakcie, ktoré Matias stváral z hoci aj tej najbanálnejšej veci boli k nezaplateniu.

Pohľad som premiestnila z urazeného Matiasa na Alexa, ktorý zadržiaval smiech rovnako ako ja. Ani jeden z nás to už dlhšie nevydržal a tlak, ktorý zadržiavaný smiech vytváral sa dostal konečne na povrch. Matiasov nechápavý pohľad preskakujúci zo mňa na Alexa ma nútil smiať sa ešte viac. Náš smiech nemal práve pádny dôvod, no tak nejak sa stalo zvykom smiať sa na všetkom čo sa okolo deje.

Alex sa po chvíli ukľúdnil a začal sa s ešte stále malým úsmevom venovať telefónu. Keď sa to konečne podarilo aj mne, utrela som si slzy čo mi počas smiechu vyhŕkli, prešla ku stoličke kde sedel môj urazený brat a zozadu ho objala okolo krku.

"Robili sme si srandu. Nemôžeš brať všetko tak prehnane vážne. Len som ťa podpichovala." povedala som s úškrnom na perách a čakala na jeho odpoveď.

"Tak to sa ti teda podarilo." urazene sa pozeral cez vysoké okná, ktoré boli pred stolom. Dávali kuchyni väčší príjem denného svetla a tiež sa cez ne dobre pozorovala naša ulica, na ktorej stále pobehovali deti.

Postavila som sa tak aby som mu videla do tváre a zdvihla mu bradu tak aby sa mi pozeral do očí.

"No táák... Nehnevaj sa na mňa, tie palacinky boli výborné."
Pozerala som sa na neho s nevinným pohľadom načo si povzdychol a ramena spustil dolu.

"Na teba sa ani hnevať nedá." povedal s neutrálnym výrazom začo si odo mňa vyslúžil mľaskavú pusu na líce. Alex sa venoval telefónu takže náš rozhovor nevnímal.

"Dobre, dobre to by stačilo." povedal a bruškami prstov si prešiel po mieste, kde som mu zanechala bozk snažiac sa zotrieť ho.

"No to s tými raňajkami som myslel vážne." ozval sa Matias. Nechcela som prísť o jeho skvelé raňajky, ktoré mi pripravoval skoro každý víkend a preto som sa snažila niečo vymyslieť aby sa tomu predišlo.

"Mám nápad! Čo keby sme sa dohodli kto bude kedy robiť raňajky?"

Obidvaja sa na mňa pozreli. "To nie je zlý nápad." súhlasil so mnou Matias načo si do Alexa vyslúžil zamračený pohľad.

"Počkať, počkať... Žartujete však?" povedal Alex s prekvapeným, no zároveň vystrašeným výrazom tváre.

Na jeho výraze som sa musela uchechtnúť. "Vôbec nie... Podľa mňa je to dobrý nápad. Raz budem robiť raňajky ja, raz Ella a nakoniec ty. Bude to spravodlivé voči všetkým." povedal Matias, ktorý bol prepaľovaný Alexovým zamračeným pohľadom, ktorý však po pár sekundár vystriedal jeho tradičný úškrn.

"Počkaj, počkaj, počkaj. Asi si zabudol, že nebývam tu, ale vedľa... Čo znamená, že sa dohodnete len vy dvaja a mňa z toho vynecháte." povedal a s úsmevom sa znova začal venovať telefónu.

"Pozri Alex, povedzme si pravdu, si u nás častejšie ako doma, takže sa z toho nepokúšaj vyvliecť." Matias sa postavil a s úsmevom potľapkal Alexa po pleci, ktorému jeho víťazoslávny úsmev ihneď z tváre opadol.

"No dobre..je pravda, že som tu častejšie ako doma, ale variť tak či tak neviem." odvetil stále sa snažiac z toho vykrútiť.

"Alex, myslím si, že práženicu vie spraviť každý." povedal Matias nekompromisne.

"Okej... Ale keď sa otrávite tak pamätajte... Ja som vás varoval." povedal ukazovákom mieriac raz na mňa a raz na Matiasa.

S úsmevom som pokrútila hlavou. Zasunula som stoličku, na ktorej sedel pred tým Matias a otočila sa na odchod. Chalani sa o niečom začali rozprávať ale rozhovor, ktorý viedli som nevnímala. Kráčala som po schodoch do mojej izby.

Otvorila som dvere a prešla ku stolu odkiaľ som zobrala môj laptop. Spolu s ním som sa premiestnila na posteľ, na ktorej to ešte stále vyzeralo ako po výbuchu.

Hneď ako sa obrazovka rozsvietila ukázala sa mi tapeta s Laurou a Erikom. Tvorili sme spolu nerozlučnú trojku už od prvej triedy. Keď prišiel deň kedy sme sa mali rozhodnúť na akú strednú školu pôjdeme dohodli sme sa, že všetci traja pôjdeme na tú istú.

Laura mala hnedé vlnité vlasy a svetlo zelené oči. Postavu mala vždy chudú. Ploché brucho a dlhé nohy. Bola vyššia ako ja, no nebolo to niečo extra. Bola až neuveriteľne spoločenská a priateľská. Neustále mňa a Erika ťahala na oslavy, festivaly a ostatné spoločenské akcie.

Erik mal uhľovo čierne vlasy a krásne modré oči. Bol niečo ako môj druhý brat. Vždy keď mi bolo najhoršie, bol tu neustále pre mňa a ja pre neho a to isté platilo aj s Laurou.

Nabehla som na ikonu prehľadávača, kde som naťukala Facebook. Hneď ako som sa prihlásila všimla som si správu od Laury.

Laura: Dnes o 19:00 buď u mňa :-)

➕➕➕➕➕➕➕➕➕➕➕➕➕
Ďalšia časť je na svete. Dúfam, že sa bude páčiť 😃
Vidíme sa pri ďalšej ❤️😄
Ospravedlňujem sa za chyby ✌️