Ella and Alex

47.••

Jedným obyčajným 'ahoj' a letmým objatím som sa rozlúčila s mojou dnešnou spoločnosťou a zamierila ku vchodovým dverám. Po celom mojom tele mi pobehoval pocit zimy, ktorý sa vyžíval v tom ako sa s každým ďalším dotykom na mojej koži vytvorí nová a nová cestička husej kože.

S povzdychom som zastala pri dverách, na ktoré som si oprela čelo a všetok vzduch z pľúc opäť vydýchla. Aspoň touto nie práve účinnou činnosťou som sa snažila moje telo jednak zrovnať a upokojiť, no tak isto aj odplaviť z mojej mysle zlý pocit zo spomienky na dnešnú scénu, ktorej sa podarilo ma pomaly privádzať do šialenstva.

Jedna moja časť bola presvedčená o tom, že za touto ich schôdzkou nič viac ako kamarátstvo nestojí. No tá druhá časť, ktorá bola síce menšia ako tá prvá, ale za to oveľa dotieravejšia sa ma snažila presvedčiť o tom, že to ako sa Alex a Maya správajú a koľko času spolu trávia nebude len z kamarátskeho hľadiska.

Sama som vôbec nevedela, čo mám robiť, ako sa mám cítiť a aký mám mať postoj voči tejto situácií. Tak veľmi som  si nahovárala, že prvá časť mňa má pravdu a o nič nejde až som o jej tvrdení začala pochybovať a pomaly prepadala tvrdeniu druhej časti mňa.

Keď som sa odtiahla od studeného dreva, ktoré sa pod teplom mojej kože stihlo zohriať vytiahla som si z vrecka zväzok kľúčov a s ich pomocou dvere otvorila. Ihneď ako som vstúpila ma ovialo teplo sálajúce z každého kúta domu, čo sa môjmu vďaka vetru studenému telu páčilo.

Zhodila som zo seba všetky veci, ktoré naznačovali pobyt vonku a zamierila do obývačky. Len čo som vkročila ihneď som si všimla Matiasa sediaceho na sedačke a obklopeného knihami a zošitmi. Mierne som sa usmiala aj keď mi do smiechu dvakrát moc nebolo, no pohľad na jeho behajúce oči z jednej knihy na druhú mi prišiel vtipný.

Keď sa nahol ku stolu po ďalšiu z kníh jeho hlava sa blesku rýchle stočila na mňa.

"Oh Ahoj." povedal a na jeho ústach sa sformoval široký úsmev, ktorému som vôbec nerozumela.

"Ahoj." polohlasne som odzdravila s menším nie najúprimnejším úsmevom a prešla ku sedačke, kde som odhrnula pár zošitov na bok aby som sa mohla posadiť.

"Ani si už nepamätám kedy sme sa my dvaja naposledy stretli." povedal a knihu na jeho kolenách zatvoril.

"Vždy sa nám nejako podarilo obísť sa." Dodal na čo som sa mierne uchechtla, no môj úsmev sa na mojej tvári dlho neudržal a ja som svoj pohľad sklopila dodola aby si to Matias nevšimol. No moja snaha o nenápadnosť bola márna.

"Ella deje sa niečo?" opýtal sa a nechápavo, no zároveň starostlivo na mňa upieral svoj karamelový pohľad.

Nevedela som čo mu mám povedať. Nevedela som, či by bolo práve najlepšie riešenie hovoriť mu ako sa začínam báť o náš vzťah s Alexom kvôli tomu, že s Mayou trávi viac času ako so mnou alebo, že ma trápi, to ako po mňa neprišiel, pretože na mňa zabudol a venoval sa radšej jej.

Hlavný z dôvodov prečo som mu o tomto povedať nechcela a nemohla bol ten, že som nechcela aby sa tým ich dlhoročné priateľstvo nejako narušilo. Veľmi dobre som vedela, že ak by sa to Matias dozvedel určite by to nenechal len tak.

"Nie... Samozrejme, že sa nič nedeje..Všetko je v poriadku." odpovedala som a venovala mu malý falošný úsmev. Sama som vedela, že sa niečo deje, no ešte stále som si to nechcela priznať.

Matias sa na mňa nedôverčivo pozrel.
"Si si istá?" opýtal sa.

"Áno som si sto percentne istá." povedala som s úsmevom.