Ella and Alex

10.••

       

Pomaly som sa začala prebúdzať na nepríjemný zvuk, ktorý sa ozýval zo strany vedľa mňa. Môj mozog a myseľ boli ešte stále opantané a otupené nedávnym spánkom, do ktorého som sa ponorila ani neviem ako.

Očné viečka začali pomaly odhaľovať moju modrú dúhovku, kvôli zvedavosti a nevedomej túžbe odhaliť zvuk, ktorý mi ukradol spánok. Párkrát som zaklipkala viečkami aby sa môj rozmazaný pohľad unormálnil a pretrela si ich bruškami prstov. Koža na prstoch bola studená, čo spôsobilo mierny šok pre pokožku na očných viečkach.

Keď sa môj zrak dostatočne zaostril poobzerala som sa okolo seba a všimla si spiacu Lauru vedľa mňa. Ležala v krkolomnej pozícií, z ktorej ma len z pohľadu na ňu rozbolelo celé telo. Ústa mala dokorán otvorené a chrapavé zvuky odtiaľ vychádzali každú druhú sekundu. Presne tento zvuk pílil moje uši na polovicu čím ma dostal späť do prítomnosti.

S menším povzdychom som svoj pohľad upierajúci na spiacu Lauru premiestnila na stenu predo mnou. Výčitky svedomia ma začínali rozožierať za živa. Cítila som sa vinná zato, čo sa včera v noci Laure skoro stalo. Ak by som sa vykašlala na blonďáka kradnúceho mi môj osobný priestor a rozhodla sa ísť Lauru pohľadať hneď ako som si všimla, že sa nenachádza nikde v mojej blízkosti, nič z toho sa jej stať nemuselo.

Rukami som si vbehla do vlasov a s ďalším tento raz už hlasnejším povzdychom opúšťajúcim moje ústa som poťahala za pramene chytené medzi mojimi prstami. Cítila som sa akoby som ako kamarátka úplne zlyhala, aj napriek tomu, že mi niečo vo mne stále nahováralo, že za nič nemôžem a nemohla som tomu nijako zabrániť aj keby som seba viac chcela.

Po chvíli bezvýznamného obviňovania seba samej som svoje prsty z vlasov vyplietla a čo najtichšie sa snažila postaviť sa z postele bez akýchkoľvek hlasnejších zvukov. No aj napriek mojej snahe sa to bez malého zavŕzgania konštrukcie postele nezaobišlo. Nechcela som ju zobudiť. Vyzerala viac než spokojne, načo som sa musela usmiať.

Pomaly som sa otočila na odchod a pár starostlivo vybranými krokmi prešla ku dverám, ktoré som potichu otvorila. Poslednýkrát som ešte skontrolovala Lauryn výraz tváre a keď som sa presvedčila, že ju moje pohyby neprebudili vyšla som von a dvere za mnou opatrne zatvorila.

Docupitala som až ku schodom, ktorými som zišla na prízemie. Celá chodba rozvoniavala vôňou vareného jedla z čoho sa v mojich ústach začala vojna medzi slinami. Nemohla som si pomôcť, no musela som sa zastaviť a vôňu prúdiacu okolo vdýchnuť do seba ako najviac sa dalo. Niečo takéto som u nás doma už necítila celé storočie. 

"Ella, ty už ideš?" spýtala sa ma Pani Evansová, čím ma vytrhla z mojej eufórie a ja som svoje dovtedy zatvorené oči ihneď premiestnila na ňu.

"Ehm, áno, ja teda Laure bolo trochu zle a tak nejak zaspala, a ja som ju nechcela budiť." odpovedala som. Nemohla som jej povedať pravdu aj keby som chcela.

"Oh, a netreba jej uvariť čaj alebo doniesť nejaké lieky?" spýtala sa s jasnou starosťou vpísanou v tvári a očami hneď zablúdila ku hornému poschodiu akoby mohla Lauru vidieť a uistiť sa, že je v poriadku.

Želala som si vidieť mamu takto starostlivú ako bola pani Evansová, no ten krátky čas čo bývala doma nestačil nato aby mi svoju starostlivosť mohla ukázať. Vždy som milovala jej materinské objatia plné lásky a nehy, ktorými ma dakedy obdarovávala každú chvíľu až mi to začínalo liezť hore krkom.

"Myslím, že čaj by jej spravil dobre." úprimne som sa na ňu usmiala a odpovedala. Pohľad skúmajúci horné poschodie sa stretol s mojim načo len prikývla a úsmev mi opätovala.