My Destiny [H.S.] [SK]

10

Z pohľadu Harryho

Okolo desiatej ráno som prišiel k Mille a očakával, že buď bude ešte sladko spinkať. Na moje prekvapenie mala odomknuté. Čo ak sa jej niečo stalo? Rýchlo som vošiel do bytu. Prehľadal som obývačku, kuchyňu, predsieň a práčovňu, no nikde nebola. 

Zostala už len jedna - kúpelňa. Myslel som si, že tam nebude, že si iba vyšla vonku a zabudla zamknúť. No, ale pre istotu som otvoril dvere. Hneď som stuhol od hlavy po päty. Naskytol sa mi pohľad na nahú Millu, celú bledú, oči podliate krvou. Vyzerala ako po opici. Kedy by sa ale stihla opiť? Odišiel som od nej prakticky ráno.
Aj tak mi to celé nedávalo zmysel. Nechcel som ale strácať čas, vzal som ju do náručia a potichu ju odniesol do spálne, kde som ju aj obliekol. Pod perinou vyzerala tak nevinne, ako malá bábika. Čo jej tak môže byť? Bol som zmätený.. Šiel som do kuchyne a urobil jej bylinkový čaj, ktorý som jej odniesol do spálne a položil ho na stolík.

Nevedel som, čo mám robiť, no nechať som ju tam nemohol, samú. Tak som šiel do obývačky a potichu si zapol telku. Snažil som sa ju nezobudiť. Takto prebehla asi hodina, až kým sa nezjavila v dverách spálne.
,,Ako sa ti spalo?" usmial som sa na ňu.
,,Príšerne." posťažovala sa a sadla si vedľa mňa.
,,Vypila si čajík?" spýtal som sa s predstieranou radosťou v hlase.
,,Nie, prepáč, ale bol už totálne studený." smutne sa na mňa usmiala.
,,Áno, chápem." 

Opláchol som hrnček v studenej vode, lebo Milla nemala umývačku riadu. No, asi by som jej mal nejakú darovať. Usmial som sa and svojim vlastným nápadom, veď som prachatý, no smiech ma hneď prešiel, keď som prišiel do obývačky a uvidel Millu ako leží na podlahe bez známky vnímania.
,,Preboha, Milla, si v poriadku?!" vykríkol som, aj keď som vedel, že mi neodpovie.Okamžite som vyskočil a vzal ju na ruky. Bola ľahká ako pierko. Netrvalo mi dlho, zamkol som byt a utekal do auta, najrýchlejšie ako som mohol.

....

"Čo jej je?" unavene sa spýtala sestrička odetá celá v bielom.
,,Všetko ju bolí, omdlela a ja som hneď s ňou prišiel sem." povedal som rozrušene a čakal, čo urobia. Dosť neskoro som s ňou prišiel, nie to ešte aby sme museli čakať. 

,,Fajn, vezmite ju do izby 304 a dajte ju tam na posteľ. O chvíľu príde doktor a urobí potrebné vyšetrenia, vy zatiaľ musíte čakať v čakárni, v izbe to nie je povolené." oznámila mi a ja som sa rýchlym krokom vydal do izby s číslom 304.

"Prosím, opustite izbu, ideme ju vyšetrovať." v izbe sa objavil starý doktor, ktorý mohol mať tak okolo šesťdesiatky.
,,Jasné, pán Hallwird, ale prosím, dávajte na ňu pozor." povedal som so strachom v očiach.