My Destiny [H.S.] [SK]

59

Opustila som byt s nervozitou v žalúdku a poupravila som si šaty. Výťahom som sa odviezla na dolné poschodie a očami som behala po pracovníkoch, aby som našla Johna. Jeden z nich sa na mňa čudne pozeral a tak som pohľadom zavadila o jeho menovku. Bol to on. 

,,Slečna Catch?" opýtal sa ma a čudne sa na mňa pozrel, akoby nechcel veriť že to som skutočne ja.
,,Áno. Vy ste John, všakže?" usmiala som sa a on jemne prikývol a úsmev mi opätoval. 
,,Poďte za mnou." povedal a rýchlo sa vybral von z hotela, tak som sa snažila ísť za ním aj keď v opätkoch som za ním veľmi nestíhala.

John mi podal nejaký odkaz, žmurkol na mňa a odišiel. Na odkaze písalo:
Miesto, kde robia tie najlepšie palacinky na svete! Máš 15 minút ;)

Pousmiala som sa nad tým a hneď som si spomenula na palacinkáreň, v ktorej sme s Harrym boli nespočetne veľakrát, keďže palacinky odtiaľ milujem! Je to iba chvíľa odtiaľto, tak som sa tam neochotne vybrala na vysokých opätkoch, v ktorých ma už teraz boleli nohy.

Zastala som pred neveľkou horčicovožltou budovou, v ktorej sa na moje prekvapenie svietilo, aj keď mali už dávno po zatváracej dobe. Nazrela som dovnútra, ale videla som iba tlmené svetlo. Vošla som dnu a ozval sa zvonček oznamujúci môj príchod.

So zatajeným dychom som sa vybrala za svetlom, aj keď som bála. Počula som kroky a zľakla som sa, čo keď to je nejaký vrah alebo zlodej a ja som na nesprávnej adrese? Moje tvrdenie sa ešte viac potvrdilo, keď som počula ako niekto prešiel za mnou. Otočila som sa ale nikto tam nebol. Vydýchla som si od úľavy, keď ma zrazu chytili za boky dve silné ruky a vzápätí som pocítila šatku na mojich očiach. Čo sa to deje?

,,Pomoc!" vykríkla som a prerývane som dýchala z toho šoku. Srdce mi bilo ako ešte nikdy predtým.
,,Shhhh. Poď so mnou princezná." začula som veľmi známy hlas, ktorý mierne ukľudnil moje rozbúšené srdce. Som s Harrym takže budem v bezpečí, žeby išlo o to jeho prekvapenie? Aj keď ma nesmierne vydesil, som rada že som tu s ním.

Opatrne som ho chytila za ruku a nechala som sa viesť von, cítila som jeho silné ruky na mojich bokoch a už len z jeho dotyku som mala zimomriavky. Zacítila som chladný vzduch na mojej pokožke čo znamenalo, že sme vyšli von z reštaurácie a smerujeme niekam inam. Načo som sem potom šla?

Počula som zvuk otvárania dverí a následne ma Harry jemne postrčil do auta. Sadla som si na predné sedadlo a počula som ako Harry nasadol do auta a s niečím šuchotal. Začala hrať hudba, tak som si domyslela, že pustil rádio. Šla nádherná pesnička a najkrajšie bolo, že si Harry pospevoval text, mal nádherný hlas. (pesnička je v médiách, pustite si ju ☺)

Asi o 10 minút auto zastalo a ja som, stále so šatkou na očiach, vystúpila z auta a nechala som sa viesť zase do nejakej budovy. Voňalo to tam príjemne po čerešniach a ja som sa nemohla nabažiť tej vône. Harry ma začal ťahať hore schodmi a s tým topánkami som si musela dávať obrovský pozor, keďže som stále nič nevidela.

Vystúpila som posledný schod a zasa som zacítila chladný berlínsky vzduch. Nebolo úplne chladno, bolo to príjemné ako sa jemný vietor hral s mojou odhalenou pokožkou. Harrho dlaň sa dotkla mojich vlasov a cítila som, že pomaly rozväzoval šatku na mojich očiach.

Jemná látka skĺzla dole a ja som otvorila oči. Naskytol sa mi pohľad, pri ktorom som zalapala po dychu. Nachádzali sme sa na vrchu celkom vysokej budovy, no najviac ma prekvapila výzdoba. Všade naokolo boli zasvietené ružové lampióniky, ku ktorým boli zladené ružové ruže, ktorých lupene ležali všade na zemi. Predo mnou bol neveľký strieborný stolík, na ktorom bola položení krišťáľová váza plná ružovo - bielych ruží. S úžasom v očiach som sa otočila na Harryho, ktorý žiaril šťastím z toho, že sa mi to tak páči. Dokonca aj on vyzeral dokonale - bol oblečený v inom obleku ako ráno, mal čierne nohavice a sako, bledoružovú košeľu, ktorá mala prvé tri gombíky rozopnuté a vlasy mu viali v jemnom vánku. Vyzeral ako princ z nejakého príbehu. A ja som vyzerala ako princezná.

Tento večer bol našou vlastnou rozprávkou.