Všetko okolo nás

5.Kapitola

Nasledujúce dni som prežila v relatívnom kľude. Dokonca som sa dobre vyspala. V škole nebolo nič zaujímavé ako vždy. Ale rozhodla som sa že sa prihlásim na atletiku .Beh ma neskutočne baví a myslím si že mi to celkom aj ide. Spýtala som sa na to rodičov a neprotestovali . Sestry sa mi k tomu nevyjadrili . Zistila som si dátum zápisu a pozrela koľko krát majú tréning a o koľkej. Tréningy bývajú dosť často asi 3 krát do týždňa. Nasledujúci deň som zašla sa tam pozrieť. Vošla som dnu a boli tam prevažne chlapci. Niektorý boli starší , niektorý boli vekom ako ja . Nie som z veľkého mesta čiže tam nebolo zas až tak veľa ľudí. Nik si ma nevšimol a tak som spravila krok vpred.

„Ehm ... prepáčte." Povedala som neisto .

Všetci sa na mňa otočili. Začala som sa jemne červenať. Moja hlava zaskratovala a nevedela som sa ani pohnúť.

„No pozrime sa konečne dáka cica." Ozval sa nejaký blonďavý kretén.

„Bacha aby ti cica nevyškriabala oči!" ozval sa druhý. A všetci sa začali zabávať.

 Stala som tam ako priklincovaná. Nezmohla som sa ani na úbohé slovíčko.

„Čo potrebujete?" spýtala sa ma staršia pani.

Usudzujem že to bola trénerka.

„Ja by som sa chcela prihlásiť na atletiku." Odpovedala som.

Tri krát si ma premerala a povedala že mam ísť za ňou. Ako som prechádzala okolo vypočula som si blbé narážky a asi dva krát niekto zapískal. Vošla som do kancelárie a usadila sa. Spýtala sa ma ako sa volám a také tie základne údaje. Zaplatila som členské a išla domov. Keď som vošla hneď na mňa všetci vysypali otázky že ako to tam vyzeralo. Nechcelo sa mi o tom baviť keďže som bola znechutená s tých chlapcov. Večer som zaspávala ťažšie lebo som nevedela dostať z hlavy toho blonďavého chlapca. No naprostý idiot. Čo si to vlastne dovoľuje? A vôbec čo mu to dalo ? Bola som z toho úplne mimo. Proste mi to nešlo do hlavy. A vlastne ani neviem či to chcem pochopiť. O pár dni na to som šla na prvý tréning. Vošla som do hali no nikoho som nevidela. Šla som sa prezliecť. Obliekala som si tričko keď zrazu niekto vošiel.

„Ehm... do riti!" povedal nejaký chlapčenský hlas.

Rýchlo som sa otočila. Keď v tom som ho zbadala. Bol to ten blonďavý hajzlík ktorý mal blbé keci. Poriadne som si ho premerala. Mal vyšportované nohy a poriadny hrudník. Tvár bola súmerná. No čo som si najlepšie všimla boli oči. Mal hlbokú oceanovú farbu. Ale ak sa mam priznať boli prázdne. Nebol tam ani kúsok ničoho čo iné oči majú. Tréning sa začal. Úprimne som myslela že tam vypľujem dušu. 

Prišla som domov a rýchlo rýchlo šla do sprchy. Hneď po tom som odpadla do postele. Bola som strašne unavená a zaspala som ako drevo.