Všetko okolo nás

22.Kapitola

„Ara nie že dnes zaspíš." Kričala na mňa mamka z kuchyne.

Áno dnes bol ten môj deň „D" kedy som mala konečne skúšku. Nebudem tvrdiť že som nebola nervózna. No na jednej strane som sa tešila že konečne budem mať pokoj. Už žiadne učenie. Týmto totiž pre mňa končí školský rok. Aj keď nie oficiálne. Bola som dohodnutá že pred školou sa stretnem s Jessikou a pôjdeme si zapáliť. Nefajčím bežne no toto bola výnimočná situácia ktorá to priam vyžadovala. Prišla som pred školu a Jess tam už stála. Ako inak bola s Mattom. Ten mi nevadil aj keby rovno ide s nami, ja som len potrebovala parťáčku. A ak sa moja parťáčka rozhodla zobrať si svojho frajera tak prečo nie?

„Ahojte." Podišla som k nim.

„Ideme?" Jess na mňa celá nervózna prehovorila.

Nevedela som či je nervózna zo skúšky alebo ju Matt niečím naštval. No nemala som v pláne to riešiť pred ním. Aby som náhodou nezasiahla do ich súkromia. Iba som nemo kývla a vybrali sme sa smerom za školu. Matt s nami nešiel ani sa s Jessikou dáko nelúčili.

Prišli sme na miesto a ja som vytiahla cigarety. Jednu som jej podala a jednu som si zobrala ja. Vytiahla zapaľovač a už to šlo. Bola prekvapivo ticho a tak ma zlomila zvedavosť.

„Je ti niečo?" pozrela som na ňu.

„Ale... mám nervy!" Veľmi ale veľmi neochotne prekrútila očami.

„Na Matta?"

„Hej. Robí mi nervy pred skúškou. Pri tom on ju má tiež. Iba si zo mňa uťahuje. Už ma nebaví počúvať jeho uštipačné poznámky." Ako to vravela pomaly som vydýchla dym.

„Neber to tak vážne. Asi mu len teraz začala puberta." Povedala som a začali sme sa smiať.

„No však mňa to prejde." Povedala a obe sme uhasili cigarety.

Pomaly sme sa vybrali smerom k hlavnému vchodu. Všetci prváci tam stáli. S Jessikou sme len na seba vyčudovane pozreli. Nechápali sme prečo tam stoja. No ja som nebola ochotná stáť pred školou. A tak sme vošli do budovy. Vrátnička nás požiadala aby sme aj my išli von. Teda no nepožiadala. Iba na nás zhúkla či sme slepé. Že keď naši spolužiaci stoja von tak asi my nie sme žiadne výnimky že budeme dnu.

„Však okej." Povedala Jess dosť arogantne.

Pred vchodom sme stáli asi ďalších dvadsať minút. A na čo? Absolútne na nič! Všetci boli nervózny a ešte k tomu im bola zima. Je už síce leto no rána bývajú chladné.

Konečne nás prišla zavolať zástupkyňa. Vošli sme do triedy kde na nás už čakali naše testy. Ako som tak pozerala sedela som sama v prednej lavici. Skvelé no nie? Všetci ostatný mali spolu sediaceho len ja som sedela sama. Skúška sa skladala z dvoch častí. Jedna časť bola písomná a tá druhá pozostávala z ústnej časti. Nebolo to také ťažké. Ja som bola hotová ako prvá. Dozor konajúca ma požiadala aby som vyšla z učebne. Na chodbe už stál Matt. Podišla som k nemu aby som zistila ako na tom je.

„Vedel si to?" spýtala som sa.

„No celkom. A ty?"

„Hej, hej vedela." Povedala som. No v tom vyšla Jessika. Hneď sa pripojila k nám.

„No ako ste na tom?" začala ako prvá. Obidvaja sme na seba pozreli a jedno hlasne sme zahlásili že to celkom ušlo.

„A ty láska?" spýtal sa Matt so širokým úsmevom na tvári.

Ježíííš! To je také zlaté. Úplne som sa tam nad nimi rozplývala. Ako to môže tak dobre znieť? Jáj už viem. Je v tom láska. A každou jednou hláskou to je cítiť. To je krásne. Oni si hádam ani neuvedomujú ako im to prajem.

Tá ústna časť už išla trošku pomalšie. No ani to nebolo dáko extrémne ťažké. Po škole som sa rozhodla že pôjdem kuknúť Bena. Už som ho totiž dlho nevidela. Ani sme si nepísali. Predsa len mala som toho teraz dosť. Ako som kráčala k jeho izbe začula som rozhovor s dákym dievčaťom.

„A ako sa má nevieš?" vravel Ben veľmi jemným tónom.

„Neviem. A zaujíma ťa to?" Povedalo dáke dievča. Jej hlas sa mi strašne podobal na Sabrinu. Chvíľu potom sa začala potichu smiať. A zrazu nastalo ticho. Priblížila som sa k dverám a naklonila sa tak aby som videla kto to je, a čo tam robia. Vystrčila som hlavu tak aby som videla. Bola to Sabrina a olizovala sa tam s Benom! Adrenalín mi stúpol a nedokázala som sa ovládnuť.

„Do riti!" povedala som až príliš nahlas. V tom okamihu sa od seba odlepili. Ben na mňa pozrel preľaknutým pohľadom.

„Ara! Ja...Ja ti to vysvetlím." Povedal, no ja som nechcela čakať na jeho blbé výhovorky. Ihneď som sa rozbehla preč z tej zasranej nemocnice. A hlavne preč od Bena a Sabriny.

Keď som prišla domov zhodila som zo seba všetko čo som mala so sebou a na sebe. Natiahla som si športové legíny spolu s tielkom a rozhodla som sa že idem behať. Absolútne ma nezaujímalo že ešte behať nemôžem, vôbec ma nezaujímalo ani to čo sa mi stane. Ja som len chcela behať. A tak som aj šla. Bola som preč asi hodinu. Neuveriteľne mi to pomohlo. Vošla som do domu.

„Ty si kde bola?" spýtala sa ma mamka dosť nahnevaným tónom.

„Behať." Odvrkla som. Ozaj som nemala náladu na výčitky.

„A ty si bola hluchá keď ti doktor vravel že nemáš chodiť behať?" Začala po mne kričať.

„Absolútne ma nezaujíma čo mi vravel!" povedala som aj ja so zvýšeným tónom.

„Prosím? To som snáď zle počula!" Povedala úplne hystericky. Nebola som ochotná sa hádať a tak som odišla do izby. „A poď jesť." Zakričala na mňa.

„Nejdem! Nemám chuť." Povedala som a tresla dverami.

Čo si to o sebe myslí? Hádam viem čo je pre mňa najlepšie. Nechápem prečo sa vkuse musí niekto do mňa starať. Mám toho už po krk! Všetko čo som vybehala sa vrátilo späť. A ešte viac mi stúpol adrenalín keď som si našla správu od Sabriny.

Nie je to tak ako to vyzeralo. Ben za to nemôže. Nehnevaj sa na neho.

A koho je to vina? Ja som jej pchala jazyk do úst alebo on? Či to ja som vlastne na vine že som vôbec prišla? Neodpísala som jej aby som sa vyhla zbytočnej hádke. Hodila som sa do vane a šla spať. Ráno som sa doma ani nezdržala. Ako náhle som sa obliekla a spravila rannú hygienu, zabuchla som za sebou dvere bez jediného slova. Ešte stále som bola nahnevaná za včerajšok. Nie na mamku ale na seba. Za to že som taká hlúpa a nedala som si pokoj s Benom. Pred triedou stála Sabrina.

„Ari.." povedala smutným hlasom.

„Čo chceš?" snažila som sa ju obísť.

„No tak, nehnevaj sa. Bola to len náhoda."

„Aha takže náhodne sa stretli vaše ústa že? Prosím ťa ušetri ma týchto debilných výhovoriek." Povedala som a otvorila dvere.

„Chceš aby som si pred teba kľakla alebo čo?"

„Nie, nechcem od teba nič!" vošla som do triedy a zavrela dvere.

Sadla som si dala tvár do dlaní a spustila vodopád sĺz. Podišla som k umývadlu pozrela na seba do zrkadla a zamyslela sa.

„Prestaň! Hádam nebudeš revať! Vzchop sa!" presne toto som si začala hovoriť a popri tom si dávala facky. V triede som bola sama tak som si to mohla dovoliť. Napokon som sa upokojila a snažila sa aby som prežila tento odporný slnečný deň!

::::::::::::::::::::::::::::

Tak je tu ďalšie časť. Táto je trochu ostrá. Tak hádam sa vám bude páčiť.