Všetko okolo nás

30.Kapitola

Dnes bol ten deň kedy sme odlietali späť domov. Celkom som sa aj tešila. No hlavne som sa tešila na Perlu. Tak neskutočne mi chýbala. Ona mi dodávala lásku. Dnes sme našťastie neleteli tak skoro a tak sme sa mohli vyspať. Jessika to naplno využívala. Popravde ona bola z nás ten väčší spachtoš.

„Vstávaj!" povedala som a začala tlieskať rukami aby som ju prebudila.

„Dobre, dobre." Povedala celá nervózna. No ja som sa nad tým zbytočne pozastavovala.

„Ideme na raňajky?" povedala po hodnej chvíli.

„Si myslíš že prečo som ťa budila?" Povedala som a prehodila som cez seba tričko. „O desať minút ťa čakám dole." Oznámila som jej a zabuchla som dvere.

Zišla som do vestibule a sadla si na pohovku. Na stole boli dáke daily news a tak som si začala čítať.

„Ehm... neruším?" vyrušil ma dáky hlas. Pomaly som zdvihla oči a zbadala som tam Mattovho kamaráta.

„No... čítam ale v pohode." Povedala som a falošne som sa usmiala. Chlapec to asi nepochopil lebo si prisadol ku mne. Len dúfam že mi nezačne nič hovoriť lebo mu jednu asi vrazím.

„Čo čítaš?" šepol.

O pane bože!!! To snáď nemyslí vážne. Hádam nie je negramotný. Čo najkľudnejšie som sa snažila otočiť noviny na prednú stranu, aby si to prečítal sám.

„Čo tam píšu?" Nedal pokoja.

„Dám ti to potom prečítať ak chceš." Odvrkla som mu a ďalej ho ignorovala. Potom už neprehovoril ani slovo. Neviem či ho odplašilo to moje správanie no bolo mi to jedno. Po pätnástich minútach prišiel aj Matt. Bolo to zvláštne. Hneď ako si všimol vedľa mňa toho svojho kamaráta vymenili si pohľady. Keby to aspoň robia nenápadnejšie.

„Dobré ránko prajem." V jeho hlase bola počuť irónia. No hneď ako to povedal prišla Jess.

„No konečne." Povedala som a celá nahnevaná som si zobrala veci a vyšla z hotela. Nepýtala som sa kam chcú ísť, ja som si to namierila tam kde mi to za posledných pár dní najviac chutilo. Vošla som dnu a usadila sa. Po malej chvíľke dorazili aj oni.

„Čo sa stalo?" Pozrela na mňa Jessika.

„Ale nič nerieš to." Povedala som a začala si vyberať jedlo.

„Dobré ráno. Čo vám donesiem?" prišla čašníčka. Všetci sme si objednali. Matt, Jessika a ten chlapec sa aj o dačom rozprávali no ja som ich nepočúvala. Nezaujímalo ma to. Vlastne ani neviem prečo som sa tak nehnevala. Nikto mi nič nespravil. No cítila som sa zle. Neviem prečo ale od rána to nebolo bohvie čo.

Keď sme sa najedli namierili sme si to do hotela aby sme si pobalili ešte posledné veci.

„Máš všetko?" skontrolovala som Jessiku.

„Áno mami." Povedala a usmiala sa.

„Heej?" povedala som a hodila som ju na posteľ. Chytila som vankúš a tresla som ju po hlave. Táto naša babská vojna trvala asi pätnásť minút. No bolo na čase odísť.

Prišli sme na letisko a o dve hodiny nám to letelo. Let nebol dlhý a keď sme prišli už nás tam čakali rodičia. Mamka po mne hneď skočila. A do ucha mi šepla pár teplých slov. Po tom prišli na rad sestry. Cestou domov nám naši navrhli či by sme si zajtra niekam nevyrazili. Žiadna z nás neprotestovala. No ani jedna z nás netušila kam pôjdeme. Zhodli sme sa na tom že to necháme na rodičoch. Nech sú trochu kreatívni. A možno to už mali aj vymyslené.

Doma ma hneď privítala Perlička.

„Strašne si jej chýbala." Povedala mamka keď nás zbadala.

„Však aj ona mne." zobrala som ju na ruky a vtisla jej pusu na jej malú hlavičku. Rozhodla som sa že zvyšok dňa budem venovať jej. Veď predsa si to zaslúžila.

Ku večeru som ju zobrala von. Chýbal mi ten môj večer kedy som kráčala so slúchadlami v ušiach, do uší mi spievala moja obľúbená skupina a ja som mohla blúdiť vo svojich myšlienkach a pritom sa pozerať ako predo mnou cupitá moja malá gulička.

Ako som kráčala už v diaľke som zazrela niekoho povedomého. Ako inak bol to Ben. Neviem prečo som ho musela stretnúť. No aj keď som sa mu mohla vyhnúť kráčala som stále rovno. Rovnou cestou k nemu! A prečo? Neviem sama. Stál tam sám. Aj keď si neviem vysvetliť aký mal na to dôvod.

„Ale ale." poznamenal jeho úžasným hlasom. Bola som nútená sa usmiať.

„Koho to tu máme." Povedala som a bez najmenšieho zaváhania ho objala. Bože tak neuveriteľne mi chýbal! Nechcela som ho pustiť.

„Ako bolo v New Yorku?" začal rozvíjať konverzáciu. No zároveň kráčal so mnou ďalej.

„Dobre. Nemôžem sa sťažovať. Len za Jess prišiel jej frajer, tak som tam bola celkom odveci potom." Venovala som mu úsmev.

„To fakt? Veď aj ja som ch..." Začal no nedopovedal. Venoval mi hlboký pohľad. Zas tie jeho krásne oči.

Náš rozhovor sa potom vyvíjal úplne iným smerom. Bolo mi s ním krásne. Blúdili sme rôznymi ulicami a rozprávali sa fakt o hocčom. No keď sme zašli za roh objavila sa tam lavička a tak sme si tam sadli. Už ani Perle sa nechcelo chodiť.

„Kedy pôjdeme my dvaja niekam?" nadhodil túto tému. Na chvíľu som prestala dýchať až potom si uvedomila čo vlastne povedal.

„Ty... ty by si chcel niekam so mnou ísť?" povedala som celá dopotená.

„Prečo nie?" poznamenal a pozrel mi na pery.

Do mňa vošlo niečo neobvyklé a prisala som mu na pery. Konečne prestal vo mne rozkazovať rozum a začalo panovať srdce. Nerozmýšľala som čo bude potom. Chcela som ho len cítiť. Po hodnej chvíli sme sa od seba doslova odtrhli. Bolo to fantastické.

„Prepáč." Povedala som a nesmelo sa neho pozrela.

„No konečne si to spravila." Povedal.

Čože? On to čakal? Ale prečo? Chcel to ? otázky sa v mojej hlave len tak kopili.

„Prečo si ty nič nespravil?"

„Chcel som aby si si ujasnila čo chceš. A myslím že nám je obom jasné čo chceme." Vtisol mi bozk na čelo. Ja som sa mu hodila do náručia a len tak sme sedeli.

Po asi troch hodinách som prišla domov. Celá vysmiata. Toto bol najlepší večer v mojom živote! Nič krajšie sa mi nemohlo stať.

Celú noc som nespala len som si premietala čo sa vlastne stalo.

::::::::::::::::::::

Ták dnes tu máme dve nové časti ktorými sa začína trošku gradácia. Tak  prajem krásne čítanie