Všetko okolo nás

6.Kapitola

Víkend ubehol ani neviem ako. A zas tu bol pondelok. Jess ochorela čiže som šla do školy sama. Ledva, ledva som to tam prežila bez ujmy na zdraví. Dnes ma čakal opäť tréning. Mala som chvíľu čas a potrebovala som byť sama tak som si šla sadnúť do môjho obľúbeného parku. Keď som tam prišla nik tam nebol a tak som si sadla na „moju" lavičku. Dala slúchadlá do uši a pustila som si svoju obľúbenú hudbu. Len tak som tam sedela a pozorovala ľudí. Raz šla nízka pani ktorá mala dlhé hnedé vlasy a vyzerala dosť šťastne. Potom šiel muž ktorý vyzeral strašne ustráchaný. Premýšľala som čo sa mu asi mohlo stať. Aká je príčina jeho nie práve šťastného výrazu. Zaver som si ale neurobila. Lebo som ho nevidela dostatočne dlho na to aby som si ho vyvodila. Na chvíľu som zatvorila oči a zahltila ma hudba. Bola som úplne spokojná a bezstarostná. Keď v tom ma vyrušilo malé dievčatko.

„Budeš sa so mnou hrať?" opýtala sa milým hláskom.

„Lívia ale prestaň" ozval sa hlas dospelej ženy.

„Ale mami ja jej nevadím my sme kamarátky."

Mama sa na ňu nahnevane pozrela a zdrapila ju za ruku. Asi nemala dobrý deň alebo čo. Aj keď podľa mňa by si to nemala vybíjať na svojom dieťati. No nevenovala som tomu dáku prílišnú pozornosť. V parku nik nebol a ja som mala za pol hodinu tréning.

" No dobre Ara ešte chvíľku poseď a potom už musíš ísť." Povedalo mi podvedomie. 

Usadila som sa najviac pohldlne ako som vedela. A snažila sa vychutnať si čo najviac posledné minúty. Zrazu spoza stromov vyšla dáka osoba. Samozrejme som ju začala skúmať. Bol to chlapec. Mal asi tak meter 85. Čierne členkové topánky , čierne takmer obtiahnuté nohavice , riflovú bundu a čiernu šiltovku. Mal slúchadlá v ušiach a prišiel mi tak že nevnímal okolie. Musím priznať že ma neskutočne zaujal. Väčšina ľudí sa vždy nejak tvári ale on nie. Mohol mať asi toľko rokov ako ja. A pritom mal úplne neutrálny výraz tvare. Vyzeral že sa dosť ponáhla. V tom ma napadlo že mam tréning. Do kelu musím bežať. Vstúpila som do haly akurát v čas. Väčšina tam už bola. Rýchlo som sa šla prezliecť a rozcvičiť sa. Dnes sme sa mali zaradiť do kategórie v ktorých budeme chcieť chodiť na preteky. Zvolila som si beh na 100 metrov a beh na 300 metrov. Nie som veľmi na vytrvalostný beh. Samozrejme čo to zvládnem ale behať tri kilometre to je veľa. V skupine som bola s Tonnym , Richom a s tým blonďavým chlapcom. Meno som už zabudla. Cely tréning sme sa mali venovať svojim disciplínam. Aj sme sa im naplno venovali. Všetci už pomaly odchádzali no ja som sa rozhodla že ešte ostanem a zabehnem si toho trochu viac.

„Ahoj Ari tak v stredu." Kričali mi Tonny s Richom.

Vyzerá to tak že sú dáky dobrý kamaráti. Sranda že som si ich nikdy predtým nevšimla. Z haly som odchádzala asi až pol hodinu po tréningu. Dnes som vypotila asi cely môj život ale stalo to za to. Keď som prišla domov cinkla mi hneď sprava. Bola od toho blonďavého chlapca. Zistila som že sa vola Andrew. Písal dačo v takom zmysle že mi to dnes šlo. Fuuha! Je plný prekvapení. Večer som zaspávala s ťažkosťou. Stále som myslela na toho chlapca ktorého som videla poobede. Šlo z neho jedno veľké tajomstvo. To ma najviac na ňom udivovalo. Stále som si dookola premietala ten pohľad na neho. Strašne dlho som na neho myslela a v kútiku duše som dúfala že sa niekedy ešte uvidíme. Bože to hovorím ako by som stretla životnú lásku. Ale prebudil vo mne niečo, čo vo mne nevyvolal ešte nikto predtým.