Všetko okolo nás

27.Kapitola

Juchuu! Bola som celá natešená na dnešný let. Vstávala som síce o pol štvrtej no vôbec mi to nevadilo. Okolo piatej sme mali byť na letisku. A keďže som vedela že budem ešte minimálne pol hodinu ležať v mojej milovanej posteli pre istotu som si dala skorší budík. Asi trištvrte hodinu som ležala v posteli keď som sa rozhodla ísť sa začať chystať. Potichu som zišla dole aby som nezobudila nikoho kto ešte spal. Prešla som po špičkách do kuchyne. Ani Perla sa nezdvihla aby ma skontrolovala. Len zdvihla hlavu keď som okolo nej išla a naspäť zaľahla.

O piatej ma Jess už čakala pred domom. Spolu aj so svojím otcom. Neprekvapovalo ma to. Naši sa na tom dohodli a tak som to brala ako samozrejmosť. Na letisku už s nami ale neostal. Len sme vyskočili z auta a odišiel. Ako náhle odišiel pozreli sme s Jess na seba a usmiali sme sa od ucha k uchu. Bolo to skvelé!

Cesta nebola neznesiteľne dlhá. Po pristáti sme si išli vyzdvihnúť batožinu a namierili si to k východu. Pred letiskom rovno stál taxík a tak sme nasadli. Taxík nás vyhodil pred našim hotelom. Zaplatili sme, vystúpili z auta a z hlboka sa nadýchli.

„No pome." Povedala som a chytila som Jessiku za ruku. Nič nepovedala len sa pousmiala.

Vošli sme do hotela a namierili si to na recepciu.

„Dobrý deň. Máme tu rezerváciu na meno Gorová." Povedala som slušne a usmiala sa.

„Dobrý deň. Sekundičku hneď to tu nájdem." Povedala žena v strednom veku. Nevyzerala staro no bola tak zdravo poznačená svojím vekom. „Tu to je! Nech sa páči tu máte kľúče. Batožinu vám odnesú. Prajem vám príjemný pobyt." Povedala, usmiala sa a my sme si to namierili rovno do izby.

Jessika bola ešte stále ticho. Bolo to zvláštne. Celú cestu bola ticho a ani teraz nevyzerala že by jej bolo dáko do rečí.

„Stalo sa niečo?" rozhodla som sa prelomiť to mlčanie.

„Pff... nie... čo by sa malo?" Celá znervóznela. Nevedela ako má reagovať.

„Ak nič tak nič no." Povedala som lebo som vedela že neodolá pokušeniu a povie mi to aj sama.

„Nerob!" povedala prísno.

„Čo robím?" spýtala som sa s potmehúckym úsmevom.

„Zas veta ktorej neodolám a ty to vieš. No dobre ja ti to poviem."

„No tak ja počúvam." Povedala som plná očakávaní.

„No vieš včera keď si prišla k nám a ja som ti povedala že čakám Matta? No tak včera sa to posunulo niekam úplne inam ako je len bozk." Povedala na poli šťastne na poli zahanbene.

„Čo presne sa stalo?" spýtala som sa so zatajeným dychom.

„No vyspali sme sa spolu... ale prosím neodsudzuj ma."

„Tebe šibe? A za čo?" Nechápala som prečo by som ju mala odsúdiť. Nikdy som ju nesúdila za to čo robí. „A aké to bolo? Veď vrav!"

„No ja neviem také všelijaké. Najprv to jemne bolelo ale potom to nebolo až tak zlé." Už zmizli všetky pochybnosti. Už z nej bolo počuť len radosť.

Po zvyšok dňa sme sa nikam nechystali no cesta s nami urobila svoje a tak sme aj celkom skoro zaľahli. Však aj zajtra je deň a New York nikam neujde. Budík nám zazvonil asi o siedmej ráno. Obliekli sme sa, spravili rannú hygienu a vybrali sme sa niekam na raňajky. Po dvadsiatich minútach chôdze sme našli dáku reštauráciu s raňajkovým menu. A tak sme sa rozhodli že si tam pôjdeme sadnúť. Jessika si dala lievance s javorovým sirupom a ja ovesnú kašu s lesným ovocím. Bolo to fajné. Teda aspoň mne to moje chutilo. Dnes nás čakal výlet do Agori, Dočítala som sa že je to múzeum umenia. A tak som sa rozhodla že budeme mať trošku aj kultúrnu vložku na našej potulke v New Yorku. Po hodine čo sme stáli v zápche sme sa konečne dostali k nášmu múzeu. Strávili sme tam asi dve hodiny. Potom sme sa išli prejsť a sadnúť si na fajne vychladenú limonádu. Lepšiu limonádu som v živote nepila. Ja som si dala namiešať no Jess sa to nechcelo vymýšľať tak si vybrala z ponuky. Len tak sme tam sedeli keď mi zavolal Ben.

„Ty sa asi neozveš? No pekne." Ozval sa hneď s ironickou výčitkou.

„Chcela som otestovať či si aj sám spomenieš." Povedala som no pri tom som sa usmievala ako posledný idiot. Nechcela som si to priznať no moje city oslabli len o malilinký kúsoček. Ešte stále mi srdce pripomínalo že doňho patrí aj on. Ďalej sa len pýtal ako sa zatiaľ máme. Kde sme boli a kam ešte chceme ísť. Bolo roztomilé ako sa zaujímal. No po čase som si spomenula že mám Jess a že to musí počúvať a tak som zložila. Ako sme sa lúčili moje srdce len kričalo mojej hlave že mu mám povedať niečo pekné. No moja hlava si so mnou robí čo chce. Vlastne ani neviem či to je dobré alebo nie. Asi ako kedy, no cítim že sa zatiaľ neviem oklamať čo sa týka Bena.

„Ty ho ešte stále chceš že?" ozvala sa po chvíli Jessika.

„To vidno?" spýtala som sa.

„A ešte ako.."

„To prejde... teda dúfam." Povedala som a odchlipla si.

Cestou do hotela sme sa rozprávali o všetkom. Opäť sme prešli od ponožiek k filmom.

Málo kedy sa zamyslím nad tým prečo sa s Jess vlastne bavím. Alebo čím to je že si tak rozumieme. No možno to je tým že sme odlišné no zároveň také isté. Navzájom sa milujeme aj so svojimi chybami. Asi preto jej patrí ten titul že "najlepšia" kamarátka. Len tak som sa zamýšľala.

Večer sme zaspali ako polená. Boli sme také unavené že sme poriadne o sebe nevedeli. No dnešný deň stál za to!

:::::::::::::::::::::::::::

Tak a po pár dňoch tu máme ďalšiu časť. Pre čitateľov mám novinku! Dnes som akurát napísala poslednú časť. Už ich bude len 10 plus ešte poďakovanie. Nechcela som totiž aby ten príbeh bol zbytočne dlhý a tak som sa rozhodla to zakončiť v tom najlepšom. Ale nebojte sa. Bude to ešte pár zaujímavých udalostí. Tak teda príjemné čítanie.