Všetko okolo nás

10.Kapitola

„Dobré ráno prajem." Vošla som do kuchyne.

Prekvapivo tam všetci sedeli. Hneď sa na mňa otočili.

„No čo ako preteky?" spýtal sa tatík.

„Skončila som ôsma." Z ťažka som povzdychla.

„Veď to je super." Usmiala sa na mňa mamka.

„Na prvé preteky dosť slušné." Oznamil tatík.

„A kedy máš najbližšie preteky?" spýtala sa Dais.

„Netuším ale viem že by mali byť niekde v okolí."

„Super , prídeme sa pozrieť aj s Vicom." Povedala Bibi.

„Ozaj vy spolu chodíte?" chcela som zistiť dôvod návštevy.

„No ja neviem je to také nijaké." Oznámila mierne smutná.

Tatík s mamkou tomu nevenovali dáku extrémnu pozornosť. Dnes som mala ísť konečne s Karlou a Siou. Dohodli sme sa že sa stretneme okolo tretej. Na dákej lavičke. Popravde som vôbec netušila kde tá lavička je. No verila som mojím orientačným schopnostiam. Ktoré sú dosť slabé. Doobeda som sa učila ešte do školy, robila prezentáciu a také tie bežné nedeľné veci. Na obed sme išli do reštaurácie. Mamke sa nechcelo variť a raz za čas neuškodí niekam vypadnúť. Rada experimentujem a tak som si dala niečo z Francúzskej kuchyne. So všetkým čo k tomu patrí. Poviem vám mala som poriadny problém zjesť to. Francúzi sú známy tým že majú veľa chodov. Bibi s Daisy si dali hamburger s opekanými zemiakmi a ako dezert lievance s javorovým sirupom a kúskami ovocia. V jednom kuse som pozerala na hodinky. Nechcela som meškať. No našťastie som všetko stihla. Prišli sme domov. Ja som vybehla ešte s Perličkou. O desať minút sme sa mali stretnúť a ja som ani nevedela kam vlastne idem. Volala som Sii že kde to asi približne je. Vysvetľovala mi to a dákou náhodou som trafila. Sia už sedela na lavičke a keď ma zbadala nasadila úsmev.

„Ahoooj." Povedala celá vysmiata.

„Ahoj." sadla som si k nej.

„Kde je Karla?" spýtala som sa lebo som ju nikde nevidela.

„No ona príde ale trošku neskôr." oznámila mi.

„Prečo?"

„No má zlomenú nohu." Uškrnula sa.

„A ako..."prerušila ma Sia.

„Ozaj chcela som ti povedať že príde ešte jeden kamarát." Pozrela na mňa dosť neisto.

„No dobre." Trochu som začala byť nepokojná.

Medzi časom volala Karla že ju mama nechce pustiť ale že ju dáko prehovorí.

„Aha už ide." Povedala Sia so zvýšeným hlasom.

Obzrela som sa a zbadala ho. Pane bože veď to je ten chlapec ktorého som videla v parku. Opäť mal čierne nohavice a šiltovku. Celá som zamrzla. Začala som byť nervózna.

„Čaute."

Oznámil keď podišiel k nám.

„No nazdar." Povedala Sia. A objali sa.

„Ehm... Ahoj" povedala som celá vyklepaná ako rezeň.

Podišiel ku mne a objal ma. Zvláštne. Mala som divný pocit. Pocit že som ho mala spoznať. Začali sme sa rozprávať a zistila som že je to strašne fajn chalan. Neviem čo si on myslel o mne ale mne bolo s ním fajn. Konečne prišla Karla. Išli sme sa prejsť. Karla so Siou kráčali pred nami. A my sme viedli rozhovor o móde.

„Z kade máš topánky?" spýtal sa.

„No z takého obchodu ani neviem ako sa už volá. Prečo?" spýtala som sa.

„No sú dosť pekné aj ja som si ich chcel kúpiť ale nakoniec som kúpil tieto."

Irónia že naše topánky vyzerali takmer rovnako. Len ja som mala nízky model a on vysoký.

„Kam chodíš na školu?" pokračoval v konverzácií.

„Sem na strednú a ty?" spýtala som sa s dosť veľkým záujmom.

„Do vedľajšieho mesta."

„ Ale si z tadiaľto?" pokračovala som.

„Áno som, ale tu nebola škola s takým zameraním ako som chcel." Povedal a venoval mi hlboký pohľad do očí.

Mal tak krásne oči! Krajšie som hádam ešte ani nevidela. Neskôr si nás Karla so Siou konečne všimli. Nie že by mi bolo s ním zle. To nie! Ale predsa len mala som byť von s nimi. Ani neviem ako a ubehli tri hodiny. Rozlúčili sme sa a každý išiel svojou cestou. Domov som sa neponáhľala.

„Cŕn" zazvonil mi mobil. Volala mi Jess.

„Bože Ara neuveríš." Z jej hlasu sršalo nadšenie.

„No hovor." Zas som plná zvedavosti.

„On...On ma zavolal von!" zvískla.

„Čože?" ostala som zarazená.

„Vadí ti to?" hneď do mňa skočila.

„Nie, nie len ma to prekvapilo." Odpovedala som.

Nemám rada keď Jess niečo pochopí nesprávne. Snažila som sa jej to vysvetliť.

„No a ako ťa zavolal? A kedy máte ísť?" zaujímalo ma to.

„Normálne mi napísal a zajtra sa mu dá." Povedala odmerane.

„Tak to je super. Jess už musím končiť." Povedala som a zložila hovor.

Cestou domov som rozmýšľala nad dnešným dňom. Bola som tak vtiahnutá do mojich myšlienok že ani neviem ako som sa dostala domov. Prišla som asi okolo deviatej večer. Polovica už spala. Bibi pozerala televízor a ja som pomaly kráčala do sprchy. Nechala som po sebe stekať teplú vodu. Bola tak teplá až sa z nej parilo. Bolo to príjemné. Vyšla som zo sprchy a všade bola tma. Potichu som prešla do izby dala si nočnú košeľu a zapla mobil. Mala som štyri neprečítané správy. Jedna bola od Mikea, druhá od Chrisa, tretia od Jess a tá štvrtá. Tá bola od Bena.

 Ovládol ma pocit šťastia. Usmievala som sa ako idiot do mobilu. Písal že mu dnes bolo so mnou fajn a že či by sme ešte niekedy nevybehli von. Jasné že áno! Len tak som zvískla. Odpísala som že môžeme. V noci sa mi nedalo spať lebo som vkuse myslela na jeho hlboké oči a to tajomstvo čo z nich ide. Dúfam že na to tajomstvo raz prídem.