Všetko okolo nás

19.Kapitola

Ráno bolo ťažké ale dáko som sa prekonala a vstala som. Skontrolovala som či mi Ben neodpísal. No správa od neho neprišla. Do školy som sa rozhodla ísť pešo. Pred vchodom som sa stretla s Jessikou. Dnes sme mali spoločné vyučovanie. Ani neviem prečo vlastne.

„Učila si sa už dačo na tú skúšku?" povedala som keď sme sa usadili do lavice.

„No, ani nie. Nemala som čas." Oznámila. To je jasné má teraz plnú hlavu Matta.

„A s Mattom to ako vyzerá?" zároveň som chcela zistiť ako sa to s ním vyvíja.

„A dobre len je taký ako by sa nevedel rozhýbať."

„V čom sa nevie rozhýbať?" nepochopila som to. Veď predsa bol u nej tak ako to že sa nevie rozhýbať.

„No je taký že sa ma bojí aj dotknúť. No teda nie že bojí ale skôr hanbí." Hneď sa opravila.

„Ale tak aspoň pusu ti už dal nie?" vyzvedala som ďalej v nádeji, že aspoň k tomuto prvému kroku sa odhodlal.

„No veď práve. Že ani to ešte neurobil." Pozrela na mňa smutne a zároveň pokračovala ďalej. „Myslíš že to je zlé znamenie?"

„Nie to si určite nemyslím. Tak skús mu ju dať ty. A možno potom sa rozhýbe." Chcela som jej dať užitočnú radu no nemám pocit že toto bola tá rada.

Cez veľkú prestávku som stretla Sabrinu. Sedela na chodbe aj s dákym chlapcom. Zastavila som sa pri nej zo zámerom zistiť či nevie čo je s Benom. Zobrala som si ju na bok a povedala som jej o tej správe. Smutne na mňa pozrela a oznámila mi dosť zlú správu.

„Ty to nevieš?" povedala.

„Čo by som mala vedieť?" srdce sa mi zastavilo a dych zrýchlil.

„No on mal včera haváriu. Je v dosť kritickom stave. Nevyzerá to s ním dobre. Lekári vravia že bude zázrak keď sa z toho dostane."

Ako náhle to povedala srdce sa mi zlomilo na milión častí. Ako to je možné do čerta? Čo robil? Svoje slzy som neudržala na uzde a spustili sa ako vodopád. Sabrina ma ihneď objala. Po zvyšok školy som len prežívala. Nemala som chuť na nič a na nikoho.

Prišla som ku kaderníčke a povedala som jej ako si to predstavujem. Vždy keď tam prídem rozprávame sa o všeličom možnom no dnes som nemala náladu. Celý čas som bola ticho. To ombré mi spravila pekne poďakovala som sa, a namierila si to rovno do parku. Moja lavička bola voľná a tak som sa tam posadila a pozorovala všeličo možné. Sedela som tam až do večera. Sama. To jediné som teraz chcela. Byť sama.

Večer mi volala Jess kde som zmizla po škole. Povedala som jej čo sa stalo a ona hneď za mnou prišla. Keď ma zbadala silno ma objala. Povedala som jej všetko čo sa medzi mnou a Benom stalo.

„Nechceš ho ísť pozrieť?" povedala potichu.

„Neviem kde leží. A či ma vôbec za ním pustia." Povedala som so slzami v očiach.

„A keby si sa spýtala tej Sabriny?"

To nebol zlý nápad. Mňa by to nikdy nenapadlo.

„A pôjdeš somnou?" spýtala som sa jej.

„Samozrejme že pôjdem." Usmiala sa na mňa a spolu sme si to namierili domov.

Bola tma takže si nevšimla že mám ombré. No Ako sme sa blížili k jej domu posvietila na mňa svetlom.

„Preboha ty si prefarbená?" spýtala sa dosť prekvapená.

„No hej. Potrebovala som zmenu. Ale nemám celú hlavu takú, je to len ombré."

„Ako tak pozerám nie je to zlé." Usmiala sa na mňa.

Keď som prišla domov bol u nás Vic. Snažila som sa všetkým čo najviac vyhýbať. Z chodby som hodila pozdrav dúfajúc že sa nik v chodbe neukáže. Chvala bohu sa nik neunúval sa na mňa prísť pozrieť. Hodila som sa do vane a tam chvíľu oddychovala. Keď som vyzerala už menej urevane zišla som do kuchyne zo zámerom spraviť si čaj.

„No čo princezná." Povedal Vic so svojím milým hláskom.

„Ale nič. Ty sa pochvál ako sa ti darí."

„No nechcem sa chváliť ale celkom sa mi teraz darí." Povedal a na hlase sa mu podpísalo šťastie.

„Tak to ma teší." Vyznelo to dosť ironicky no ja som to myslela naozaj.

Čaj bol už hotový a ja som vyšla na balkón a usadila sa tam. Chcela som pozorovať hviezdy no vďaka pouličným lampám to nebolo možné. Po hodine sedenia ma začala lámať únava. Rozhodla som sa preto, že pôjdem spať. Bol to pre mňa dosť emočne vyčerpávajúci deň.

::::::::::::::::::::

Dnes je to trochu kratšia kapitola, no dúfam že sa vám bude aj tak páčiť. :D