Všetko okolo nás

9.Kapitola

Juchuu konečne piatok. Dnes som nevstávala, lebo sa nám zrušili prvé tri hodiny. Takže som sa vyspala do ružova. V škole sa nedialo nič zle. Takže taký pohodový deň. Ako náhle odzvonilo na koniec dňa, rozhodla som sa že zájdem do toho môjho slávneho parku. Ako  som vkročila do parku cítila som dačo zvláštne. Moja lavička bola obsadená dákou neznámou tetou. Nevadí vravelo mi podvedomie. Aj keď mi to tak trochu vadilo. Strávila som tam asi dve hodiny. Dve hodiny som pozorovala ľudí. Raz šla celkom mladá pani s deťmi. Potom boli deti na prechádzke zo škôlky. Neskôr šiel asi o dva roky starší chlapec s dákou výstrojou. Usudzujem že to bol buď futbalista alebo hokejista. Vyzeral celkom sebavedomo. Mal krátke svetlo hnedé vlasy, menšie nevýrazne oči a pekný, výrazný úsmev. A ako to viem ? No predsa sa usmial. Po dvoch hodinách som z tadiaľ odišla. Dnes to nebol žiadny výrazný objav. Večer mi volal Mike. Pýtal sa čo som dnes robila a či neskočíme von. V tom ako sa spýtal či nepôjdeme von som si spomenula na Karlu a Siu. Musím im už napísať a dohodnúť sa s nimi. A aj som to tak spravila. Dohodli sme sa na nedeľu lebo v sobotu mam prvé preteky. Popravde som z nich v miernom strese. Keď som šla s Perlou išiel k nám dáky chlapec. Bola tma a tak som ho nemohla dokonale preskúmať. Von som bola pomerne dlho a čistou náhodou som stretla Jess. Stále mi rozprávala o Mattovi. Vraj si opäť písali. Bola taká šťastná. Bolo to také milé a zároveň udivujúce. Páčilo sa mi že bola nadšená z takej maličkosti. Už len počkať ako sa to vyvinie. Asi po hodine som prišla domov. No naši nikde neboli. Mamka bola na bedmintone a tatík šiel na futbal. Vošla som dnu a začula som dva hlasy. Jeden hlas patril mojej sestre a ten druhy bol skôr chlapčenský.

Že by to bol ten chlapec ktorého som videla k nám prichádzať? Alebo je to len Rust? Nie, Rustyho hlas poznám.

„Bibi si doma?" išla som vojsť do izby s odhodlaním zistiť kto tam okrem mojej sestry je.

„Áno som , ale Dais nie je." oznámila mi.

Vošla som do izby a rozhliadla som sa. Bibi sedela na gauči ale žiadneho chlapca som tam nevidela.

„Nebol tu pred chvíľou dáky chlapec?" spýtala som sa plna zvedavosti.

„Ešte stále tu som." vyšiel spoza rohu.

Ostala som ako obarená. Bol to ten chlapec ktorého som videla dnes v parku. Takmer mi padla sánka. Môj mozog opäť zaskratoval.

„Ehm... Ahoj." Zatvárila som sa neisto.

„No nazdar ja som Victor. Ale volaj ma Vic."

Takže Victor je náš „neznámy". Ďaľej som tam nechcela obchendovať a odišla som do obývačky. Napísala som Daisy sms kde je ale neodpisovala. Pobalila som sa na zajtrajšie preteky a zaľahla. Zajtra totiž cestujem do San Francisca. Je to dosť ďaleko oproti L.A. ale tak nevadí bude to moja prvá skúsenosť. Čo som si písala s Tonnym zistila som že toto sú také asi najväčšie preteky spomedzi všetkých pretekov. A čo je horšie , vraj sa tam chodia pozerať významne atletické osobnosti. Som z toho dosť v strese a ešte ak tam bude niekto dôležitý neviem ako to dám. No uvidíme.

Nastalo ráno a ja som cela roztrasená vstala. Vstávala som o 3:50. Keďže sme museli ešte cestovať. Spravila som len rannú hygienu a utekala do haly. Bola som tak v strese že som do seba nič nedostala. Všetci sme sa zišli a vyrazili. Do San Francisca sme prišli o 9:30. Išli sme sa zapísať a rozbehať.

„No čo Ari, pripravená?" spýtal sa Andrew s Tonnym.

Nesmelo som na nich pozrela a prikývla. Vôbec som nebola pripravená ale nechcela som si to pripustiť. Trénerka mi oznámila že už sa mam isť pripraviť a ja som znervóznela ešte viac ako som už nervózna bola. Vyhlásili moje meno a ja som nesmelo predstúpila. Kázali mi pripraviť si bloky. Už sme všetci boli pripravený keď v tom zapískali a začínali rozdávať rozkazy.

„Pripraviť sa."

„Pretekári do blokov."

Ešte raz som poskočila a dala sa do bloku.

„Pozor."

Zdvihla som zadok a pohľadom namierila na cieľ. Začala som sa úplne sústrediť na to jediné. Na cieľ!

„Štart."

A všetky sme vybehli. Stále som pozerala na ten cieľ ako by ma ťahal. Ani som si neuvedomila ako a bola som v cieli. Keď som prišla k môjmu tímu prišla za mnou trénerka.

„No Ara bolo to skvelé."

Čože? Naozaj to povedala? Pane bože asi odpadnem.

„Ara bola si skvelá!" začali na mňa kričať všetci chlapci s ktorými som trénovala.

„Ozaj ďakujem." povedala som skromne.

Nakoniec som skončila ôsma čo na prvé preteky nebolo až také zle. Keď som prišla domov už všetci spali. Jedine Perla ma privítala. Konečne som sa najedla a s plným bruchom som zaľahla.