Všetko okolo nás

34.Kapitola

Dnes sme konečne dorazili na dovolenku. Prišli sme pred hotel a ja som sa poriadne poobzerala. Bolo krásne slnečné počasie a ja som zacítila vánok vo vlasoch. Vybrala som si veci z kufra a namierila si to na recepciu. Zatiaľ čo naši vybavovali parkovanie ja som vybavila kľúče od izieb. Všetci sme sa stretli na chodbe pred izbami.
„My budeme asi tu.“ Povedala mamka a strčila kľúč do dverí.
„Okej však uvidíme ako budú postele.“ Doplnila ju Dais a tiež odomkla izbu. Ako náhle sme vošli očarila ma krása. Izba bola veľmi vkusne zariadená. Steny boli čisto biele a nábytok čierny. Posteľ bola obrovská. Tú som si hneď zobrala ja.
Poobede sme šli rovno do bazéna. Poletovalo tam kopec malých detí. Všade bol počuť šum. My s Dais sme si to hneď namierili do sprchy aby sme sa trochu schladili. Vošli sme do vody. Bola poriadne ľadová. No v tom horúcom počasí to bolo skvelé.
Neskôr sme sa rozhodli že sa pôjdeme najesť. V hoteli sme mali „all inclusive“ čiže sme nemuseli veľmi špekulovať kam pôjdeme. Každý z nás si dal to na čo mal najviac chuť. Ja som si dala len šalát keďže bolo také teplo, že nič iné by mi ani nechutilo.
Zvyšok dňa ubehol ako voda. Večer sme sa boli prejsť po pláži. Sestry sa tam fotili jedna radosť. No mne by stačili bohato slúchadlá. Ktoré som však nemala pri sebe.
Na ďalší deň sme sa rozhodli že pôjdeme k moru. Ráno sme sa všetci vychystali a vyrazili sme. Kým sme našli voľné miesto na pláži trvalo to hodnú chvíľu no nakoniec sme to zvládli. Všetci utekali do vody len ja som ostala ležať. Klasika. Ako náhle všetci zmizli z mojej blízkosti, zapla som si hudbu, a len tak som blúdila v zákutiach svojej mysle. Prišla som fakt na hocčo. Myšlienky a spomienky sa len tak vynárali na povrch. Bena som sa snažila čo najviac vytesniť. Ešte stále som totiž nebola voči nemu čistá. Už-už som zaspávala keď mi zazvonil mobil.
Ako ozaj? Kto mi v takúto chvíľu môže volať? Veľmi neochotne som si vypla hudbu a pozrela som kto mi volá. Bol to Chris. Nechápala som prečo mi volal ale moja zvedavosť je silná vec a tak som zdvihla.
„No prosím?“ ozvala som sa.
„Čau Ara, chcel som či si doma.“ Znel dosť naliehavo.
„Nie veď sme preč nevravela som ti to?“ celá vyčudovaná som začala loviť v mysli.
„Neviem to je jedno teraz. Chcel som či nepôjdeš na chatu ku koncu leta.“ Hneď zo seba vyhŕkol.
„A-a-ako? Kedy? S kým?“ ostala som celá zakoktaná.
„No hej. A budú tam moji chlapci a ešte zopár ľudí. Tak pôjdeš?“ pokračoval.
Čo znamená pár ľudí? A aký jeho chlapci? WTF! Bola som úplne mimo. Vlastne ani neviem prečo ale bola.
„No neviem radšej nie...“ chcela som to odôvodniť no prerušil ma.
„Odpoveď nie neberiem. Takže pôjdeš. Super rátam s tebou. Užívaj dovolenku. Papa.“  A zložil. Nestihla som ani ceknúť. No na jednej strane bolo milé že si na mňa spomenul.
Večer sme sa rozhodli ísť sa pozrieť na nočný život. Bolo to živé. Všade sa tancovalo, všetci sa usmievali a rozdávali toľko radosti že to až bolo neskutočné. Aj nášho tatka zobrali do tanca. My sme si zatiaľ kúpili dáky ten drink a pozerali sa ako sa všetci vykrúcajú.
Večer sme zaľahli celý unavený. Opäť všetci okrem mňa. Okolo druhej v noci  som si išla sadnúť na balkón. Vial príjemný letný no trochu chladný vánok. Ale vôbec mi to neprekážalo. Hudba opäť zohrala svoju úlohu počas môjho pobytu na balkóne. Je to skvelé že existuje hudba. Ešte lepšie že sú slúchadlá. Bez nich by som bola úplne stratená. Zamýšľala som sa nad strašne veľa vecami. Poslednej dobe sa utápam sama v sebe ešte viac ako predtým. Snažím sa pochopiť svojim citom no ide to pekne ťažko. Mala som pocit že už som na tom s Benom lepšie, až kým nepridal fotku s dákym dievčaťom. Nie som dáky žiarlivý typ človeka, no začalo sa vo mne toho veľmi veľa búriť. Nechápala som prečo veď ja sama som to dáko ukončila. Teda zahrala som sa na drsnú že som v pohode aj keď som vôbec nebola. A prečo som to spravila? Lebo vidieť v jeho očiach šťastie bolo pre mňa úplne najviac. Milovala som ho. Ozaj veľmi ale ak to nešlo z jeho strany sama som vedela že to nemá zmysel. Už- už sa mi išla spustiť slza keď v tom mi niekto zavolal.
Moja prvá myšlienka bola že kto by volal o takejto hodine. No keď som uvidela na mobile napísané babka tak mi nebolo všetko jedno.
„Áno babi?“ neisto som sa ozvala.
„Koľko je u vás hodín?“ znela naliehavo.
„Asi pol tretej v noci prečo?“
„Dáš mi mamu?“ pokračovala.
„Čo sa deje?“
„To ti potom povie mamina.“
„Nie! Ja to chcem vedieť od teba. Čo sa deje?“ nedala som sa odbiť.
„Perla. Ona...“ počula som ako sa vysmrkala.
„Preboha čo sa stalo?“ prestala som dýchať.
„Zomrela.“ Touto správou som prestala existovať. Moje srdce sa rozprášilo na milión maličkých častí.
„A-a-ako? Prosím, veľmi ťa prosím že to je len hlúpy žart. Toto nie je pravda. Prosím povec že to tak nie je. No tak. Do čerta!“ vravela som v záchvate plaču. Nevedela som sa upokojiť. Babka mlčala. Ani ona sa nezmohla na žiadne slová. Bolelo ju to tiež. Ako náhle som zložila zobudila som sestry a šla pre rodičov.
„Prečo tu sedíme o štvrtej v noci?“ Nepríjemne na mňa vrčala Bibi.
„Lebo... ahh. Perla umrela.“
Pozorovala som všetky tie tváre ktoré sa na mňa nechápavo pozerali. Pozerala som ako sa im hrnuli slzy do očí. Nezmohla som sa na nič.
Hneď ráno som poprosila mamku aby mi dovolila odletieť domov. Vedela som že by som tam bola zbytočne. Potrebovala som byť sama. Aspoň jeden deň. Osamote. Len ja a moje spomienky na ňu. Mamka ma chápala a tak nebola proti. Však aj keby je tak odídem. Bolo to pre mňa len a len utrpenie.