Všetko okolo nás

13.Kapitola

Konečne nastal deň „D". Celá natešená na dnešné popoludnie som vstala z postele. Pretrela som si oči a zhlboka sa nadýchla. Dnes budeš mať úspešný deň Ara. Tak sa priprav! Rozkázalo mi podvedomie a ja som vošla do kúpeľne. Pozrela som sa do zrkadla a v duchu som si povedala že dnes som pripravená na všetko. Na všetko dobré. Ešte stále ma však trápil ten môj sen. Aj keď som nechcela, nevedela som na to prestať myslieť.

Prišla som do školy a usadila sa. Bola som taká natešená na dnešok že som ani nevnímala. Stále som si dookola premietala v hlave čo sa asi stane. Občas mi prerušili myšlienky zvonenia. Alebo otravná profesorka ktorá stále niečo odo mňa chcela. Nikdy mi nevadia profesori ale dnes nie je ten správny čas aby ma vytrhávali z myšlienok. Zazvonilo na veľkú prestávku. Konečne mám dvadsať minút pre seba! Len tak som sa usmiala sama pre seba. Dala som si slúchadlá a zatvorila oči. Prešlo asi päť minút a mňa začalo smädiť. Zobrala som si fľašu a išla si sadnúť na chodbu. Opäť som zatvorila oči no zrazu niekto do mňa drgol. Z ťažšia som otvorila oči a predo mnou stál Matt.

Čo tu ten chce? Včerajšok mu nestačil?

Neochotne som si vybrala štuple z uší.

„Čo tu chceš?" hnusne som na neho zazrela.

„Ja... chcel by som sa porozprávať." Pozrel na mňa previnilým pohľadom.

„A o čom?" v duchu som zdvihla obočie.

„O včerajšku."

„No? Čo s ním?" nechápavo som naňho hľadela.

O čom točí? Alebo skôr o čo mu ide?

„Mrzí ma to." Oznámil.

Venovala som mu hlboký pohľad do očí aby som zistila či to myslí vážne. Nevydržal dlho a pohľadom uhol. Ale aj to mi stačilo.

„A čo konkrétne ťa mrzí?" pokračovala som.

„Ježíš no čo asi.."

„Vieš o tom že toto nemá patriť mne?" mierne som privrela oči.

„A komu?" nechápavo pozeral.

„No Jess! Komu inému."

„Veď ona nič neurobila." Venoval mi pohľad ktorý hovoril že nechápe o čo mi ide.

No o čo asi mi ide? O to aby išiel za ňou. Idiot.

„Dobre tvoje asi ospravedlnenie príjmam." Falošne som sa usmiala a obišla ho.

Juchú! Už iba dve hodiny. Ubehlo to ako voda a už som behala v hale. Tréning prešiel rýchlo a ja som sa ocitla doma. Vyzliekla som sa a kráčala šup, šup do sprchy.

Na moju „prvú" stretávku s Benom som sa poriadne pripravovala. Obliekla som si čierne nohavice k tomu bordové tričko. Na očné viečka som si dala jemný hnedý tieň. Mihalnice pretrela špirálou a dala balzam na pery.

Asi o pätnásť minút sme sa stretli. Ako som kráčala k miestu stretnutia ovládal ma čoraz väčší stres. Stál tam! V plnej kráse. Keď som ho zbadala srdce sa mi neuveriteľne rozbúchalo, nohy sa zmenili na želatínu a môj jazyk onemel. Ako náhle ma zbadal vybral sa smerom ku mne. Usmieval sa ako mesiačik na hnoji. Ale aj pri tom bol tak neuveriteľne dokonalý. Nemyslela som už na nič. Len na jeho prítomnosť!

„No nazdar!" povedala som ako najväčšia krava.

Usmial sa a daroval mi objatie.

Chodili sme kade-tade. Vlastne ja ani neviem kde sme boli. Bola som tak vykoľajená z jeho prítomnosti že som nič okrem neho nevnímala. Kráčali sme dákou tmavou uličkou keď v tom ma stiahol so sebou. Zašli sme za roh a on mi venoval jeho pohľad. Jeho oči mi vraveli že ma potrebuje. A ja som si spomenula na ten sen.

Že by to bol on? On ma potrebuje?

Chcela som rozmýšľať ďalej no on mi to nedovolil.

„Haló počúvaš ma?" pritiahol si ma k sebe bližšie.

„Ehmm... jasné" na chvíľu som spochybnela ale podarilo sa mi to vykryť. Teda aspoň myslím.

„No nie som si tým taký istý." Povedal s miernym úškrnom.

„Tak mi never." Chcela som to zahrať na urazenú a tak som sa mu otočila chrbtom. Čo som zjavne robiť nemala.

Otočil ma späť a daroval mi bozk.

Pane bože on to naozaj urobil? Alebo sa mi sníva?

Na chvíľu sa odtiahol a ja som sa začala usmievať ako by som sa stala milionárkou. A vlastne aj som sa ňou stala! Ďalej sme sa rozprávali. Ten čas ubehol ani neviem ako a ja som už musela ísť domov.

Ako veľmi sa mi nechcelo ísť domov! No musela som.

Odprevadil ma až pred dom. Zastala som pred dverami a čakala čo sa bude diať.

Popravde som čakala niečo také ako v tej uličke. No nič také sa neopakovalo. Objal ma a poprial ešte pekný večer. Ja som mu opätovala objatie a zabuchla za sebou dvere.

Vybehla som do izby a tam začala pišťať ako bláznivá. Nik nebol doma tak som si to mohla dovoliť. Toľko šťastia vďaka jednému človeku. Neuveriteľné!

Večer som čakala od neho správu no neozval sa. A vlastne ani nemusel. Mne bohate stačil dnešok. Zaspávalo sa mi ťažko ale nie kvôli dakým výčitkám ale vďaka dobrému pocitu. Vďaka nemu!