Všetko okolo nás

11.Kapitola

„Pôjdeme po škole na sushi?" Zakričala na mňa Dais.

„A pozývaš?" poznamenala som ironicky.

„Tak volám ťa, čiže áno." Nasadila dosť široký úsmev.

Takže konečne na sushi nepozývam ja. Nie som lakomá ale keď niekoho pozvete dva krát po seba na 50 eurovú večeru nie je to len tak. Ale tak robila som to pre druhé potešenie. Škola ubehla ako voda. Zas to bol o ničom deň. Teda no zistila som že na tú školu kde ja, chodí aj Vic. Viem to vďaka jeho úsmevu. Ale on si ma asi nevšimol. Na obed som opäť nešla. S Daisy sme sa stretli pred školou a zamierili do sushi baru. Bolo to skvelé ako vždy. Po „zdravej" večere sme sa rozhodli že zájdeme do parku. Sadli sme si na lavičku a chvíľu mlčali keď v tom ma Dais prekvapila zaujímavou otázkou.

„Stalo sa ti niečo?" hodila na mňa spýtavý pohľad.

„Ehm, nie?" nechápavo som zdvihla obočie.

„Ozaj? Prídeš mi taká iná." Preskúmala ma od vrchu po spodok.

„Ozaj, som to stále ja. A ty čo? Frajera máš?" snažila som sa zahovoriť tému.

„No rysuje sa tu jeden chlapec." Pousmiala sa.

„Však hovor!"

„Nechcem to zatiaľ zakríknuť."

Aha no fajn. Keď mi to nechce povedať tak nech nepovie. Len ma mrzí že som poslednú dobu so sestrami taká vzdialená. Po asi pol hodine sme z parku odišli. Namierili sme si to rovno domov. Ako náhle som prišla domov písal mi Tonny kde som dnes bola a prečo som neprišla na tréning. Vraj som im chýbala. Pousmiala som sa a prisľúbila že na ďalší tréning na sto percent prídem. Bolo neskoro večer a ja som sa nič neučila do školy. Otvorila som si slovník z angličtiny a snažila sa učiť slovíčka. Po hlave mi behalo všeličo možné ale tie slovíčka mi do hlavy ani za nič nešli. Rozmýšľala som nad dnešným dňom a nešlo mi do hlavy čo mi vravela Dais v parku.

Som divná? A ak hej tak v čom? Že by v správaní? Alebo vo výzore? Ako to vlastne myslela? 

Tieto otázky mi behali po rozume stále dookola. Nevedela som kvôli tomu zaspať. A ešte aj kvôli Benovi. Zas sme si písali dlho do noci. Píše sa mi s ním dobre ale nikdy si neviem dať stopku. Pozrela som na hodinky a bolo niečo po polnoci.

 No dobre Ara už odlož ten mobil lebo budeš opäť nevyspatá. Vravelo mi podvedomie. Vypla som mobil , zhasla som svetlo a snažila sa zaspať.

Ráno som sa zobudila celá dolámaná a unavená. Pozrela som rozvrh aby som zistila na ktorej hodine to budem môcť dospať. Do úvahy spadala len chémia. A tá je až posledná to už ani unavená dovtedy nebudem. Dnes som si sľúbila že po škole pôjdem rovno domov. Konečne skončila škola. Rozbehla som sa na obed a zrýchleným krokom kráčala domov. Mala som slúchadlá , čierne nohavice, čiernu mikinu a vo vetre mi viali moje svetlo hnedé vlasy. Celú cestu som pozerala do zeme a bola naplno oddaná svojim myšlienkam. Keď v tom do mňa vrazil dáky chlapec. Bol vysoký , chudý a mal tmavo hnedé vlasy.

„Si slepý alebo čo?" hneď som do neho skočila.

„Prepáč , ja ne-nechcel som." Zakoktal sa.

„No v pohode." Povedala som a venovala mu falošný úsmev.

Pozrel sa mi hlboko do očí a pousmial sa. Obišla som ho a pokračovala v ceste. Ale už som vo svojich myšlienkach nepokračovala. Len som počúvala moje obľúbené pesníčky a kráčala domov. Konečne som sa zložila a začala sa učiť na skúšky keď v tom niekto zazvonil. Bol to Chris.

Čo tu ten robí? Ako vie kde bývam?

Rýchlo som sa obula a vyšla von.

„Čo tu robíš?" spýtala som sa ho kým som kráčala po dvore.

„Prišiel som ťa prekvapiť." Povedal s úsmevom na tvári.

Vyšla som z dvora. Boli sme sa prejsť a sadnúť si na kávu. Mala som kamarátku čo s ním niečo mala a tak som sa ho spýtala že ako to s ňou vidí. Nevyjadril sa dáko priamo ale videla som v jeho očiach že to s ňou nemyslí vážne. Viac som sa do toho nechcela starať a videla som že ani on to nechce veľmi riešiť.

 Sedeli sme v kaviarni a vyriešili všetky témy ktoré sme mohli. Prešli sme od krému na ruky až po ponožky. Keď sme sa rozprávali mala som zvláštny pocit. V jednom kuse mi pozeral na pery. Až som si začala myslieť že tam dačo mám. Bola som sa pozrieť do zrkadla ale nič som tam nemala. Chcel ma ísť odprevadiť ale ja som nehcela, tak ma šiel odkopnúť len do polky cesty. Asi v polovičke som zastala že ho idem objať keď v tom sa ku mne naklonil. Už už mi šiel dať bozk keď  mi zazvonil mobil.

 Chvala bohu sa nič nestalo. Rýchlo som sa odtiahla a zdvihla hovor. Volala mi mamina kde som. Oznámila som jej že už kráčam domov. Zložila som a neisto pozrela na Chrisa. Nevyzeralo že by chcel ešte niečo skúsiť a ja som bola za to vďačná. Rozlúčili sme sa a odkráčala som domov. Perla ma privítala s nádejou že s ňou pôjdem von ale ja som ju len vypustila na dvor. Pobalila som sa do školy, pozrela ešte niečo na skúšku a zaľahla.