Všetko okolo nás

17.Kapitola

Po týždni v nemocnici ma pustili domov. Už som mohla „chodiť" ale len s barlami. Čo pre mňa znamenalo že s atletikou aspoň na tri mesiace musím seknúť. V škole som sa celkom dlho neukázala Jess mi vravela že je to tam stále o ničom. No mne chýbal kontakt s ľuďmi. Čo bolo horšie je že najbližší týždeň sa z domu nepohnem. Keď som prišla domov uvítala ma Perla. Zhodila som zo seba tašky a snažila som sa vyštverať do svojej izby. Trvalo mi to asi pätnásť minút no zvládla som to. Ľahla som si a zaspala.

„Mami!" začala som uprostred noci kričať. Niečo som s tým kolenom mala no nevedela som čo. Len som cítila obrovskú bolesť v tej oblasti. Mamina prišla asi po pol minúte a zapálila svetlo.

„Čo sa deje?" pozrela na mňa s preľaknutým pohľadom.

„To koleno... strašne ma bolí." Povedala som jej so slzami v očiach.

„Idem volať sanitku." Povedala a hneď zmizla.

Po príchode ma zobrali do nemocnice. Doktor mi povedal že to nie je nič vážne len som sa asi dáko zle pohla.

Takže som sa zle pohla? A ako keď som ležala len na chrbte? Nechápala som to, no nechcela som tomu venovať dáku prílišnú pozornosť. Tuto noc som strávila v nemocnici no ráno ma pustili domov. Chvála bohu. Nasledujúci týždeň som prežila v pokoji. Dospala som hádam celý rok. A niečo sa aj naučila na testy. S nikým som nebola v kontakte. Teda no Mike mi volával ako sa mám a tak ale inak nič. Nemala som záujem.

Hurá! Konečne idem do školy. Mamka mi navrhla že ma odvezie a keďže s barlami by mi to trvalo dve hodiny neodmietla som ju. Vyhodila ma pred školou a ja som pomaly kráčala k hlavnému vchodu. Na každej hodine sa ma učitelia pýtali ako sa cítim a či ma môžu už na ďalší týždeň skúšať. Ja som nemala problém keďže som sa učila.

Keď som sedela cez prestávku na chodbe všimla som si tam jedno dievča. Zdalo sa mi že ju poznám no nevedela som z kade. Podišla som k nej a ona sa na mňa otočila.

„Ehm.. prepáč nepoznáme sa ?" vyrušila som ju. Pozrela mi do očí a ja som prišla na to z kade ju poznám. Bolo to to dievča z lavičky. Ale oči už neboli plné smútku. Vyzerali skôr plné radosti. Pomaly si ma premerala.

„Myslím že sme sa stretli keď som sedela na lavičke." Usmiala sa.

„Áno, áno aj mne sa zdalo." Pokračovala som za zámerom rozvynúť konverzáciu. „Nevedela som že chodíš na túto školu."

„Chodím ale len od pol roku." Už sa ku mne otočila celým telom.

„A páči sa ti tu?"

„Nie je to tu zlé. Počuj nepôjdeme po škole niekam?" navrhla mi.

„No môžeme ak budeš mať trpezlivosť ísť tempom mínus tri kilometre za hodinu." Ako som to dopovedala vybuchli sme do smiechu.

Škola ubehla rýchlo a my sme sa stretli. Pomaly sme kráčali. Ozaj pomaly.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?" začala som.

„No jasné pýtaj sa."

„Prečo si bola v tom parku taká smutná?" pokračovala som. Popravde dosť ma to zaujímalo.

„No ono to je dosť zložité." Sklonila hlavu a zmenila intonáciu hlasu.

Asi to nebol dobrý nápad začínať túto tému.

„Chápem nemusíme sa o tom baviť." Povedala som keď som videla že jej nie je ľahko.

„No ale ty si tiež nevyzerala zrovna šťastne." Ako to dopovedala spoza rohu vyšiel Ben.

„No do kelu!" zahlásili sme obidve naraz.

„Počkať ty ho poznáš?" hodila som na ňu nechápavý pohľad.

„On bol ten dôvod spred dvoch týždňov." Opätovala mi ten istý pohľad.

Čože? To si snáď niekto z nás robí srandu! Toto je ako možné? Ako náhle nás Ben zbadal snažil sa nás obísť. Ani jedna z nás sa s ním nechcela dáko kontaktovať čiže sme sa to snažili ignorovať.

„Ty si s ním chodila?" spýtala som sa aby som vedela na čom u neho som.

„No nie. "

„A tak čo ti potom spravil?" zvedavosť je u mňa strašne silná stránka a ja jej neviem odolať.

„No ono my sme nemali spolu nič ale boli sme strašne dobrý kamaráti a dáko sme sa pohádali a od vtedy nie sme v kontakte." Rozpovedala sa.

Neskutočne mi odľahlo! Bola som na neho nahnevaná ale moje city boli neuveriteľne silné. Ďalej sme sa o ňom nebavili ale rozprávali sme sa o všeličom inom. Sabrina mi neuveriteľne sadla. Konečne som sa s niekým dobre porozprávala po dlhej dobe. S Jess to už nebolo také, čo ma dosť mrzelo. A tak som sa rozhodla že to dáko napravím. 

Večer som jej zavolala a pozvala ju k nám na čaj. Myslím že som ju tým trochu aj potešila. O pol hodinu na to prišla. Sadli sme si v obývačke a spustila som monológ. Začala som tým že som sa jej ospravedlnila za to že som na ňu vyskočila keď sme boli v kaviarni. A ona mi nič nepovedala len ma silno objala. To bol znak že je všetko fajn. Ďalej sme sa len tak rozprávali o ničom a zároveň o všetkom. Dozvedela som sa že s Mattom to vyzerá na vážny vzťah a že je s ním šťastná. Aj ona sa snažila zistiť kto je Ben. Ale ja som jej nemala k tomu čo veľmi povedať. Keď odišla vyštverala som sa do izby a našla som si dva neprijaté hovory od neznámeho čísla. Povedala som si že nejdem volať späť a že keď dotyčná osoba bude chcieť zavolá mi ešte raz.

O pol hodinu na to mi volalo to isté číslo a tak som zdvihla. Bol to Matt a znel naozaj zúfalo.

„Ahoj Ara tu Matt. Neruším?" začal.

„Ahoj no čo potrebuješ?"

„Vieš Jess bude mať o chvíľu narodeniny a tak by som bol rád keby mi poradíš čo jej mám kúpiť." Znel dosť prosebne.

„No jasné." Povedala som a všetko sme do detailov naplánovali. Dúfam že sa jej to bude páčiť aj keď ona bude spokojná s tým že si spomenul.

Ako náhle sme ukončili hovor som zaľahla.

Ráno som vstala bez väčších problémov. Noc bola pokojná a mne sa nič nesnívalo a ani som nad ničím nerozmýšľala. Do školy ma opäť odviezla mamka. Deň bol celkom o ničom. Sedela som v parku a pozorovala ľudí. Neskôr sa ku mne pridala aj Sabrina. Sama sa navrhla že príde. Ešte nikto nikdy so mnou nepozoroval ľudí tak to bolo také nezvyčajné ale príjemné. Večer som prišla domov a konečne sa začala chystať do školy.

:::::::::::::::::::::::::::

Ták rozhodla som sa že kapitoly budem vydávať menej často. Dúfam že sa vám to zatiaľ páči. Ďakujem za každý jeden read alebo vote.