Všetko okolo nás

32.Kapitola

Na ďalší deň som sa rozhodla že pôjdem s Daisy niekam von. Aj keď ona nebola z môjho nápadu veľmi nadšená nedávala som jej na výber. Koniec koncov robila som to pre ňu. Ona celé dni ležala a nič nerobila. Takto sa bude musieť aspoň prejsť.
Rozhodla som sa že ju vezmem na ranč. Ani neviem ako som k tomuto rozhodnutiu dospela. No vedela som že kone budú to pravé. Teda nie že by ich Daisy milovala ale tak behať by so mnou nešla. Rančov bolo niekoľko a tak som zvolila ten ktorý bol najďalej. Pozrela som ako nám idú spoje a s hotovým plánom som prišla za ňou.
„Dobré ráno princezná. Dnes žiadne pofľakovanie nebude. Oblečte sa a za dvadsať minút vás čakám dole.“ Povedala som s jemným dôvtipom. Ona na mňa len pozrela ako by mi šibalo. Ešte stále som dúfala že ma nepošle kade ľahšie keď zistí kam pôjdeme.
Nesklamala a o dvadsať minút stála nachystaná v chodbe.
„No čo pripravená?“ usmiala som sa na ňu.
„Áno som!“ povedala rozhodne. Ani sa nepýtala kam ideme len ma nasledovala.
Nasadli sme do metra ktoré nás odviedlo na kraj mesta a potom sme pokračovali v ceste autobusom. Trvalo to asi tak dve hodiny a Daisy zlomila zvedavosť.
„No kam to ideme vlastne?“ spýtala sa a hodila na mňa jej typický úškrn.
„Na taký ranč.“
„Ranč? Okej.“ To bola celá jej odpoveď. Úprimne čakala som horšiu reakciu. No nevadilo mi to.
Konečne sme dorazili na miesto. Tá cesta mi prišla nekonečná. No bola som plná očakávaní ako to tam bude vyzerať. Pri vchode stál dáky chlapík. Keď sme prechádzali okolo neho spýtala som sa ho kam máme ísť keď chceme jazdiť. A on nás naviedol. Bolo tam celkom dosť ľudí. Teda hlavne rodičia s deťmi. V našom veku tam bol fakt málo kto.
„Dobrý deň čo si želáte?“ privítala nás staršia pani.
„Nás sem poslali a chceli by sme si zajazdiť.“ Povedala Dais.
„Tak to ste tu správne. Máte už nejaké skúsenosti s jazdením?“
„Ni..“ začala som. No Daisy ma prerušila. „Vlastne áno máme. Pár krát sme už na koňoch sedeli.“ Pokračovala a usmiala sa.
„Tak to by nemal byť problém poďte za mnou.“ Mykla rukou a my sme ju nasledovali.
Vošli sme do jednej s tých milióna stajní a tam nám vybrala kone. Daisy dostala gaštanovo hnedého žrebca. A ja zas krásneho čierneho. Obidvaja boli krásni. Dostali sme jazdeckú helmu a mohli sme začať.
Bolo to krásne popoludnie. A hlavne bolo strávené s mojou sestrou. Porozprávali sme sa fakt o všetkom. Čo nám vadí a naopak čo máme rady. Pospomínali sme na časy keď sme boli malé. Cestou domov sme sa ešte zastavili v palacinkárni. Dostali sme totiž chuť na sladké. Každá z nás si dala niečo iné aby sme si to potom mohli vymeniť. Väčšinou sme to tak robili. Že každá sme si dali niečo iné a potom sme si z toho navzájom ujedali.
Keď sme dorazili domov Daisy hneď utekala do sprchy. Ja som zobrala Perličku na prechádzku. Neviem prečo ale dačo sa mi na nej nezdalo. Keď sme prišli vôbec sa netešila. Čo som si stihla všimnúť ani nič nežrala. Aj von sa správala dáko čudne.
Keď som prišla domov hneď som volala maminu aby sa na ňu prišla pozrieť. Dohodli sme sa že počkáme do zajtra a ak bude taká aj potom tak s ňou pôjdeme k veterinárovi. Ja som len tajne dúfala že ju to prejde. Sama viem ako nemá rada veterinárov. Celú noc ležala pri mne a ja som ju pravidelne kontrolovala. Čo z toho vyplýva? Že som celú noc nespala. Ale nevadilo mi to keďže som sa starala o ňu.
Ráno som jej nasypala granule no nechcela. Tak som jej odkrojila zo syru no ani ten nezožrala. Celá zúfala som volala mamke no ona nemohla odísť z práce. Ale povedala mi nech zavolám dedovi že on so mnou pôjde. Tak som teda tak aj spravila.
U veterinára nám povedali že môže byť nachladnutá. Vraj ju bolí chrbátik. No keď sme im oznámili že má vyše štrnásť rokov netvárili sa nadšene. Dali nám na to lieky a vraj máme prísť o dva týždne na kontrolu.
Celá vystresovaná som z tade odišla. Perličku som mala celú cestu na rukách. Od teraz ju budem len rozmaznávať. Keď prišla mamka domov povedala som jej čo sme sa dozvedeli. A ona bola šťastná že to je len nachladnutie. No o mne sa to povedať nedalo keďže som videla výraz sestričky a doktora. No nechcela som sa tým zbytočne zaťažovať.
Večer som dala Perle lieky a na prekvapenie mi zavolala  Jessika.
„Ara?“ ozvala sa v telefóne.
„Áno?“ znela dosť zúfalo a tak som sa trošku preľakla.
„Ja som len chcela  zistiť či žiješ.“ Povedala a začala sa smiať.
„Krava. Jasné že žijem. To len ty sa  nevieš ozvať.“ Povedala som.
„Ja? To ty mi za celý ten čas ani raz nezavoláš.“ Samozrejme že som na vine ja. Veď Jess si takéto veci málokedy prizná.
Po dva a pol hodinovom telefonáte sme ukončili hovor. Bola som neskutočne unavená. A tak som hneď aj zaspala. Počas noci som sa ešte pár krát vstala. Ale prevažne som spala.

::::::::::::::::::
V tieto dni idem pridávať posledné časti nech to máme kompletne. Len aby ste neboli prekvapení.