✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

10) č.1/3 Veliteľov syn

Monika videla, že k nim bežia nejakí dedinčania, ale väčšina z nich zastavila v bezpečnej vzdialenosti. Z davu vystúpil len jeden odvážlivec, muž s tmavšou pokožkou, ktorý nevyzeral oveľa staršie ako Monika. Mal na sebe voľnú zelenú tuniku a hnedé nohavice. Čiernovlasý mládenec sa nevyznačoval krásou, mal obyčajný výzor, ale predsa keď k Monike pristúpil, cítila, že z neho sála zrelosť a múdrosť.

Mladý muž si čupol k Monike a skúmavo si dievčinu pokrytú bahnom premeral hnedými očami. Všimol si jej zvláštny odev a zvedavo sa spýtal: „Kto si?"

Rukou pritom naznačil bojovníkom s oštepmi, ktorí poručili Monike aby si kľakla, nech ustúpia. Tí síce trochu zaváhali, ale potom poslúchli.

Monika namiesto odpovede v sebe vyvolala moc Zeleného draka a jej oči nabrali prenikavú jasnozelenú farbu.

Mladíka to prekvapilo, pohotovo sa postavil a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. „Vítam ťa v Severnom kmeni, Zelený drak."

Jeho prístup Moniku potešil, spustila ruky z krku a vďačne prijala mužovu ruku. Keď jej pomohol na nohy, trochu zahanbene si uvedomila, že je celá špinavá. No ako sa zdalo, jemu to vôbec nevadilo. Mladík hľadel do Monikiných očí okúzleným pohľadom a to jej v nich už dávno nesvietila moc Zeleného draka. Keby Monika nebola taká unavená, myslela by si, že sa jej začali podlamovať kolená práve z jeho pohľadu.

„Volám sa Leo. Som syn veliteľa Cana," predstavil sa zdvorilo a Monika sa neubránila úsmevu, snažil sa ju totiž očariť svojím postavením. Síce Monika na takéto veci nebola, ale ten pocit, ktorý v nej vyvolal, sa jej páčil. Dievčinu z myšlienok vytrhlo až Renovo stonanie a venovala mu vystrašený pohľad.

„Potrebuje pomoc," povedala a Leo si k jej spoločníkovi okamžite čupol. „Má ranenú nohu a stratil veľa krvi," dodala unavene, pričom si pomasírovala ramená, na ktorých mala ťažký batoh.

„Neboj sa, postaráme sa oňho," odvetil Leo a kývol dedinčanom, ktorí si od nich stále držali bezpečný odstup.

Po chvíli k nim pribehli dvaja muži s jednoduchými látkovými nosidlami. Opatrne na ne preložili Rena a už ho brali do dediny.

Monika za ním hľadela s obavami v očiach, keď k nej pristúpil Leo. „Ešte si mi nepovedala svoje meno," upozornil ju milo.

„Och, prepáč. Ja som Monika," a venovala mu unavený úsmev.

„Dovoľ," povedal šarmantne a naznačil, že jej zoberie tašku z chrbta, aby ju nemusela vláčiť. Monika vďačne prijala pomoc. Keď už mal Leo v ruke jej batoh, ukázal, aby šla smerom k dedine. „Vyzeráš, že by sa ti zišiel odpočinok. Zavediem ťa do hlavného domu, kde ti nájdeme izbu a dám ti pripraviť i kúpeľ."

Monika sa na to zahanbene začervenala a len prikývla. Lea jej výraz pobavil, páčila sa mu.

Z dedinčanov nemala Monika dobrý pocit. Keď totiž vedľa nich prechádzala, premeriavali si ju prísnym pohľadom a šuškali si pri tom. Nepociťovala to, čo v dedine Zeleného draka, kde na ňu boli len zvedaví, títo obyvatelia z nej boli vydesení a nepáčilo sa im, že tam je. Jediný, kto sa na ňu usmieval, bol Leo, ktorý sa až príliš snažil zapôsobiť.

No Monika svoje okolie veľmi nevnímala, bola unavená a verila, že únava ovplyvnila jej prvotné dojmy zo Severného kmeňa. Obydlia jej prišli veľmi podobné tým, čo videla v dedine Zeleného draka. Až keď dorazili k hlavnému domu, tak spozornela. Šlo o veľkú dvojposchodovú drevenú budovu, ktorá mala i terasu a Monike pripomínala skôr chatu.

Keď vstúpili do budovy, ocitla sa v predsieni, odkiaľ viedli schody na prvé poschodie. Na pravej strane od schodov bola jedáleň s dlhým stolom a veľkým počtom stoličiek. Na ľavej strane sa rozprestierala veľká kuchyňa. Nie všetci obyvatelia hlavného domu boli ešte hore – budova bola tichá – no nebolo sa čomu čudovať, bolo skoro ráno a aj Monika by najradšej spala.